Odkedy si začíname pamätať? A prečo si väčšina z nás skoro vôbec nespomína, čo sa dialo v ranom detstve?

Obvykle sa uvádza, že taký pomyselný prah pamäti je niekde okolo druhého roku života. Väčšina ľudí si udalosti pred týmto vekom vôbec nevybaví. To sa označuje ako tzv. infantilná amnézia, teda strata spomienok z raného detstva. No nie je to úplne čierno-biele. Veľa ľudí vám povie, že si pamätajú „len“ nejaké útržky alebo pocity z detstva – také nejasné záblesky. Práve nedávno som čítal štúdiu, ktorá ukazuje, že už aj deti okolo jedného roku dokážu vytvoriť akési prchavé, krátkodobé spomienky. Napríklad si zapamätajú obrázok, hračku alebo situáciu a reagujú na ňu pri opakovanom stretnutí... ale po niekoľkých dňoch alebo týždňoch už táto spomienka obvykle vymizne. Vedci zistili, že dôležitá oblasť v mozgu na ukladanie spomienok – hipokampus – je aktívna už u detí okolo jedného roka. Zdá sa teda, že onen „dvojročný prah“ nie je taký striktný, ako sa predtým predpokladalo. Skôr ide o to, že v neskoršom veku už k týmto spomienkam nemáme prístup.

Prečo?

S najväčšou pravdepodobnosťou to súvisí s vývojom mozgu. V prvých rokoch života totiž mozog prechádza búrlivým vývojom – aj keď sa väčšina neurónov vytvorí už pred narodením, po narodení dochádza k masívnemu rastu spojení medzi nimi, tzv. synapsií. A zároveň aj k ich „prerezávaniu“ – to znamená, že nepotrebné spojenia sa odstraňujú, aby mozog fungoval efektívnejšie. Tento proces je úplne prirodzený a nevyhnutný pre zdravý vývoj.

Má mozog nejaký kľúč k tomu, podľa čoho si ukladá spomienky?

To sa dnes pomerne intenzívne skúma. Pravdepodobne najspoľahlivejšou vôdzkou na uloženie spomienok je ich emočný náboj. Silne emočne zafarbené udalosti si mozog väčšinou ukladá oveľa lepšie ako tie neutrálne. Ďalším významným faktorom je aj miera predstaviteľnosti – napríklad čísla alebo mená si pamätáme horšie, pretože im chýba konkrétny predstaviteľný význam. Naopak, tváre alebo vizuálne výrazné situácie si pamätáme ľahšie, pretože si ich dokážeme predstaviť a vizualizovať. Pamäťové techniky preto často pracujú s vizualizáciou a vytváraním príbehov, ktoré pomáhajú mozgu informácie lepšie uložiť. Pamäť však nie je presným odtlačkom reality, ako sa niekedy mylne predpokladá. Mozog si z udalostí zapamätá skôr určité kľúčové rysy situácie a zvyšok informácií si často dotvorí a dopočíta. Aj keď máme pocit, že si spomienku vybavujeme úplne presne, väčšinou to tak nie je.

Keď si nejakú spomienku vybavíme a potom ju znovu uložíme do pamäti, dochádza pri tom automaticky k skresleniu?

Áno, môže sa to stať.