Nechal si si niekedy urobiť horoskop?

Vo chvíli, keď som zistil, že neviem, kedy som sa presne narodil. Oficiálne som narodený 19. marca, čo je aj dátum, keď má sviatok Josef. Moji rodičia mi chceli dať meno Josef po otcovi a chceli tiež, aby narodeniny aj sviatok pripadali na rovnaký deň. Lenže to tesne nevyšlo. Z rozprávania viem, že matka prehovorila doktora, aby čas pôrodu v papieroch posunul o päť minút, len neviem, či dopredu alebo späť, teda či som sa narodil 18. marca päť minút pred polnocou alebo 20. päť minút po polnoci. Keď som si nechal urobiť horoskopy na oba dni, viac na mňa sedel ten na dvadsiateho.

Zdá sa, že si narodený v znamení Rýb – cítiš sa ako ryba?

Áno, milujem vodu – aj ľadovú. Jedno z mojich najlepších kúpaní bolo v Bajkale. Odjakživa som si hovoril, že keď sa tam niekedy dostanem, musím sa okúpať. Vtedy sa tradovalo, že je to azda jediné jazero, kde môžete plávať a zároveň piť vodu. Ešte v hlbokej totalite za Sovietskeho zväzu som tam išiel s mladými spisovateľmi. Miestne deti sa v Bajkale normálne kúpali, a tak som do vody vliezol tiež. Mala asi tri stupne. Šialená ľadovňa. Urobil som asi päť temp a hneď vyliezol, ale napil som sa. Tú senzáciu som si nenechal ujsť. Až po mnohých rokoch som zistil, že naproti cez Bajkal stála „celulózka,“ čo bol krycí názov pre fabriku, kde sa vyrábali súčiastky do rakiet, vojenský podnik. Voda asi nebola taká čistá, ako sa hovorilo. V skutočnosti išlo len o kamufláž.

Detstvo si prežil v Dobřichoviciach pri rieke a dodnes si známy tým, že v Berounke pravidelne plávaš.

Ale v zime už do rieky neleziem a do bazéna na záhrade skáčem, kým voda nezamrzne. Mám s tým spojenú jednu spomienku so spisovateľkou Ludmilou Vaňkovou, autorkou historických románov a mamou môjho kamaráta Honzu Paukerta, s ktorým občas hrám. Pani Vaňková sa otužovala až do vysokého veku. V novembri, keď prišli prvé mrazy, sme sa stretli v obchode. Hovorím: „Tento rok nám to nejako skoro zamrzlo, však?“ Ona si ma káravo zmerala pohľadom a spýtala sa: „A vy nepresekávate?“ Skúsil som to. Vzal som hrable, rozsekal ľad, vliezol do vody... Mal som pocit, akoby som sa kúpal v sklenených črepinách. Nič príjemné. Neprekážala mi ani tak zima, skôr to, že ma to rezalo. Viackrát som to už nezopakoval. Zase taký blázon nie som. Dnes plávam zhruba do konca novembra a potom začínam niekedy v marci, keď začne svietiť slnko.

Ako chlapec si sa v Berounke aj topil, že?

Áno, asi v desiatich rokoch. Schádzali sme s kamarátmi mlynský náhon na obrovských pneumatikách od traktora. Lenže tá moja sa prevrhla a pritisla ma ku dnu. Nemohol som sa dostať von. Prehĺtal som vodu... Myslel som si, že je po mne. Našťastie sa koleso pohlo – možno ho strhol prúd – a ja som sa z toho dostal. Ten zážitok však vo mne zostal. Aj môj syn Kryštof sa v Berounke skoro utopil.