Ako ste prijali myšlienku pripojiť sa a stať sa akýmsi supervízorom a poradcom filmu o Nepelovi? Kedy už film On uvidíme?

Film režiséra Jakuba Červenku, na ktorom pracuje česko-slovenská produkcia a s ktorou už roky spolupracujem, sa do kín chystá až začiatkom budúceho roka. Kontaktovali ma už niekedy v roku 2018 ako dediča osobnostných práv na súkromie mojej mamy Hildy Múdrej (1926 – 2021). Tie som im aj dal – mali sme o tom dlhé rozhovory. Medzitým tím pripravoval scenáre. Tvorcovia prišli hneď s niekoľkými verziami, ktoré mi dali pripomienkovať, diskutovali so mnou a správali sa po celý čas veľmi korektne. Dal som im dokonca kontakty na ešte žijúcu vzdialenú rodinu Ondreja Nepelu a aj s tou, pokiaľ viem, komunikovali.

Ste v kontakte aj s tímom filmu Nepela, pod ktorým je podpísaný tím producenta Ivana Ostrochovského a režiséra a scenáristu Gregora Valentoviča?

Produkcia tohto filmu, ktorý sa chystá do kín už onedlho, sa mi ozvala až vo februári tohto roku. Nemohol som im teda dať ten istý súhlas, aký som dal predtým inej produkcii. Pozerám sa na to takto: nech by bolo aj desať filmov o Nepelovi a jeho trénerke, obaja si to zaslúžia. No myslím si, že sa pri ich výrobe treba správať slušne a nejsť poza chrbát. Malo by sa postupovať podľa platného práva a zvyklostí.

Vlastne si ani nepamätám na situáciu, v ktorej by v našom priestore vznikali súbežne dva filmy o tej istej osobnosti. Vy áno?

Nie je to síce úplne náš priestor, skôr európsky, ale spomínam si, že dávnejšie sa točili naraz dva filmy o rakúskom pretekárovi Nikim Laudovi. Do kín sa však dostal len ten, ktorý mal súhlas na osobnostné práva.

Pýtali ste sa filmárov na motivácie? Z ktorej strany sa do toho pustili?

Samozrejme, táto otázka padla a hneď mi povedali, že nechcú robiť životopisný film, ale zmapovať jedno krízové obdobie, ktorým bol pre Nepelu rok 1973. Bol to rok, v ktorom ho naše vtedajšie štátne športové a politické vedenie prinútilo štartovať v súťažiach, hoci on už chcel svoju kariéru ukončiť. Ondrej bol totiž po Zimných olympijských hrách v Sappore a Majstrovstvách sveta v Calgary, odkiaľ priniesol po zlatej medaile, vychystaný, že ide do Holiday on Ice, svetoznámej ľadovej revue, no musel ostať. Ústrednou témou filmu je teda jeho dilema.

V čase, keď ju prežíval, ste boli ako syn jeho trénerky veľmi blízko. Ako si spomínate na tie mesiace?

Áno, bol som toho účastníkom už len preto, že som žil v rodine Hildy Múdrej, že Ondrej Nepela býval o poschodie nad nami a že som bol členom tlačového strediska na Majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní v Bratislave v spomínanom roku 1973 (Ondrej Nepela vtedy získal svoj tretí a posledný titul majstra sveta. Triumfoval na domácom ľade pred domácim publikom, a to aj napriek zraneniu ruky, ktoré utrpel tesne pred súťažou, pozn. red.). Bol som skrátka blízko a bolo to náročné.

Prečo?

Lebo Ondrejov plán bol iný. Ondrej a moja mama si po víťazstvách v Sappore a Calgary v roku 1972 urobili rozlúčkový týždeň v New Yorku, kde chodili po muzikáloch, pamiatkach a výstavách. Rozlúčili sa a Ondrej ukončil kariéru. Lenže potom naraz začali chodiť po neho a po moju mamu takzvané šesťstotrinástky (v 70. a 80. rokoch bola Tatra 613 služobným vozidlom Štátnej bezpečnosti – ŠtB a Verejnej bezpečnosti, pozn. red.). Začali sa rokovania a tlaky. Lebo majstrovstvá sveta sú v Bratislave a Ondrej predsa musí jazdiť kvôli Slovensku, slovenským občanom a propagácii a z vďačnosti a neviem prečo všetko ešte. Ťahalo sa to asi štyri mesiace. Až...