Herec, moderátor a učiteľ Michal Rovňák: Kurzy herectva sú pre ľudí očistná skúsenosť

Poznám vás krátko, no okamžite ma zaujalo, ako vynaliezavo reagujete na bežné životné situácie. Súvisí to s tým, že ste hercom, učíte deti a zároveň vediete kurzy herectva a tvorivého písania pre dospelých laikov? Alebo kde sa dá získať taká vitalita?

Prvoradé je nezabiť v sebe dieťa. Keby ma nejaký psychológ vyzval, aby som nakreslil seba samého, nenakreslím sa ako otec dvoch detí, ale ako gymnazista v metalovej bunde (úsmev). Cítim, že toto je moje skutočné jadro. Aj preto učím tu v Luduse a je mi s tými deckami tak dobre. V bežnom živote do istej miery hrám dospeláka, no s deckami môžem byť taký, aký som. Nehovorím, že som infantilný. Viem úplne v pohode fungovať aj v podmienkach dospelosti, ale mám pocit, že hravosť a jednoduchý detský pohľad na svet mi ešte zostali a snažím sa ich v sebe chrániť. Najšťastnejší som v situáciách, keď môžem byť bezstarostný, tešiť sa z maličkostí a blbnúť.

A súvisí to teda aj s herectvom?

Určite. Herecký kurz je, mimochodom, založený práve na tom, že ľudia dostanú priestor hrať sa. Zakaždým ma fascinuje a dojíma, keď vidím poistného matematika či ekonómku – lebo aj ľudia z takýchto povolaní k nám bežne prichádzajú – ako v sebe tú hravosť postupne otvoria, začnú sa správať úplne inak, otvorene blbú, a ja len sedím, usmievam sa a mám pocit, že, sakra, divadlo je zázrak. Ludus znamená hra – a hravosť máme v sebe všetci. Samozrejme, nie v každom povolaní ju môžeme využívať – špičkovému manažérovi s obrovskou zodpovednosťou asi až tak nepomôže, ale inak je radosť z hry všadeprítomná. Vďaka nej si šesťdesiatnici zahrajú badminton alebo sa pohádajú na tenise (úsmev).

Podľa mňa je hravosť do nejakej miery podstatná v každom zamestnaní. Lebo sa s ňou spája aj určitá pružnosť, ľahkosť a uvoľnenosť, nie?

Určite. Pre mňa osobne je niekedy veľmi namáhavé brať sa vážne. Mám napríklad trochu problém s tým, aby som pôsobil autoritatívne. Samozrejme, keď vám na hodine vrieska dvanásť deciek, treba s tým niečo urobiť. Po správnosti by som mal na ne nakričať: „Buďte už ticho!“ Ale mňa to strašne otravuje a ide to proti mojej povahe, čiže to mám vymyslené tak, že im trikrát poviem dosť a pokiaľ nestíchnu, odídem z miestnosti. Sami za mnou po desiatich minútach prídu so slovami: „Prepáč, Mišo, už budeme dobrí.“ Ani po svojich deťoch som takmer nikdy nekričal.