Ešte pred niekoľkými rokmi sa zdalo, že tlačidlám nadobro odzvonilo. Väčšina výrobcov sa naplno ponorila do honby za kompletnou digitalizáciou kabín svojich vozidiel, najmä potom ak išlo o hierarchicky vyššie v ponuke postavené autá a tie s odvážnejšou cenovkou. Bolo to čiastočne logickým krokom, keďže v autách stúpali výbavové prvky i elektronické systémy, no a mať pre každé z nich dedikované tlačidlo by bolo nereálne.
Moderné Mercedesy tiež vsádzali na gigantické obrazovky, dotykové panely a „čistotu“ palubných dosiek. Nastavovanie klimatizácie v moderných autách prebieha často cez stredový dotykový displej, prispôsobovanie hlasitosti je opäť riešené za pomoci dotykov, nastavenie vozidla zdĺhavým preklikávaním sa v menu a podobne. Z pohľadu dizajnu to možno pôsobí luxusne a futuristicky, no pri každodennej jazde to u niektorých motoristov veľmi ľahko spôsobí viac problémov než úžitku.
Vodiči sa teda začali postupne sťažovať, že jednoduché úlohy si vyžadujú až príliš veľa pozornosti. Namiesto toho, aby naslepo nahmatali prepínač, museli pozerať na displej a preklikávať sa v menu. Nehovoriac o tom, že niektorí výrobcovia zaviedli aj akúsi „pozornostnú pauzu“, teda vynútené niekoľkosekundové odstavenie reakcií na dotyk či ovládanie displeja (spolu s okienkom informujúcim o venovaní pozornosti premávke).
Paradox, že značky prinášajú čoraz väčšie a komplikovanejšie displeje, no zamedzujú motoristom ovládať ich pri jazde. Nájdu sa aj modely, kde k pauze dochádza aj pri ovládaní spolujazdcom. Kritika na tieto kroky automobiliek silnela najmä v Európe, kde sú vodiči zvyknutí na funkčnosť a intuitívnosť.
Zatiaľ čo v Ázii zákazníci oceňujú veľké obrazovky a hlasových asistentov, európsky trh si zrejme vyžaduje aj praktickosť a jednoducho vyššiu konzervatívnosť. A Mercedes, ktorý je na domácom kontinente prémiovou ikonou, si to nemohol nevšimnúť. Reaguje a nie je sám.
Zostáva vám 65% na dočítanie.
