Pokračovatelia odkazu skupín Genesis a Yes patria ku kultovým legendám progresívneho rocku. Pod vplyvom ich hitu Kayleigh z polovice 80. rokov výrazne stúpol v anglosaských krajinách počet novorodencov s týmto menom. Na svojom konte majú 14 štúdiových albumov a výnimočný vzťah so svojimi fanúšikmi, ktorí na podporu jedného z ich turné zozbierali sumu 70-tisíc dolárov. Britská formácia Marillion vystúpi 26. mája v bratislavskom Divadle Aréna.
V čase, keď ste s Marillion začínali, bola vaša hudba často označovaná ako dedičstvo klasických progressiverockových kapiel ako Genesis alebo Yes. Ako sa dnes pozeráte na tieto prirovnania?
- Je to na míle vzdialené tomu, čo robíme v súčasnosti. V časoch, keď sme začínali, vydavateľstvá nepodpisovali zmluvy s "hotovými" kapelami, ale s tými, ktoré mali potenciál ďalej rásť. Dnes je to iné, súčasné skupiny, ako napríklad Muse, musia ponúkať "kompletný balík" už pred tým, ako s nimi niekto podpíše nahrávací kontrakt. Sme spolu už viac ako dvadsať rokov, zmenili sme sa, zmenili sme spôsob, ako skladáme, ako nahrávame, pretože sa nechceme opakovať. Snažíme sa s každým novým albumom posúvať ďalej. Vyzerá to tak, že vždy po dvoch - troch albumoch príde masívny pretras, keď kompletne zmeníme zvuk a celý prístup. Napríklad Anoraknophobia (2001) bol experimentálny album, zatiaľ čo na Marbles (2004) sme sa zase vrátili ku klasickejšiemu skladaniu.
Váš najnovší album má názov Somewhere else (Niekde inde). Ktoré hudobné svety objavujete tentoraz?
- Začalo sa to jamovaním v našom štúdiu koncom minulého roka. Snažili sme sa vyčistiť si hlavu, nerozmýšľať ani nad tým, čo hráme, úplne sa odstrihnúť. To najlepšie sme poslali producentovi Mikovi Hunterovi, ktorý veľmi dobre rozumie našej hudbe. On si vybral obľúbené momenty, na ktorých by sa dalo ďalej pracovať, a prišiel s nápadmi, ako ich aranžovať. Namiesto toho, aby sme počúvali iné kapely, venovali sme sa zlepšovaniu našich vlastných nápadov. Podarilo sa nám zachytiť veľmi živý, autentický zvuk - esenciu toho, čo robíme. Každý hrá najlepšie ako vie, a tá Intenzita sa potom prenesie aj na CD.
Zdá sa, že filozofiou Marillion je vyhýbať sa akýmkoľvek žánrovým škatuľkám. Pre potenciálnych fanúšikov ste dokonca pripravili sériu "inštruktážnych" CD. Čo je to, čo by malo pritiahnuť ľudí k vašej tvorbe?
- Je to jednoducho dobrá hudba. Všetci sme vyrástli v 60. a 70. rokoch. Osobne som začínal s Beatles, Rolling Stones, The Who, The Kinks, neskôr som sa posunul ku skupinám ako Yes a Genesis, potom prišli The Police, The Jam, XTC až po súčasné kapely ako Blur, Radiohead či Coldplay. Ak počúvate tieto alebo podobné kapely, je veľká šanca, že sa vám bude páčiť aj v naša hudba. Jediné, čo nás zaujíma, je skladať hudbu najlepšie ako vieme a všetko, čo máme napočúvané, sa v nej nejako odráža. Nechceme však nikoho kopírovať, ani samých seba. V kapele sa držíme pravidla: ak sa nám zdá, že sme nejaký nápad už počuli, nemôžeme ho použiť. Viete si predstaviť, že potom zahadzujeme tony nápadov.
Počúvate aj klasiku a džez?
- Klasickú hudbu som študoval v čase, keď som krátko hral na klarinet. Veľmi sa mi páčia Vivaldiho Štyri ročné obdobia, Rachmaninov, Debussy. Mozart je tiež veľmi inšpiratívny. Ako malý som sa v sobotu ráno zobúdzal na to, ako otec na plné "pecky" púšťal platne Duka Ellingtona, Counta Basieho, Artieho Shawa a podobné bigbandové veci a neskôr aj moderný džez. Snažil sa mi vysvetliť, čo je dobrá a čo zlá hudba. Napríklad rozdiel medzi Glennom Millerom, ktorého tvorbu považoval za pop jazz a Artiem Shawom alebo Bennym Goodmanom, ktorých vnímal ako jazzových prorokov. A myslím, že som pochopil, čo tým mal na mysli. Ten rozdiel medzi Bucks Fizz (britská kapela, ktorá vyhrala Eurovíziu v roku 1981 - pozn. red.) a Radiohead. Jednoducho som vyrastal obklopený hudbou a sám som sa stal muzikantom, a tak je to aj so všetkými v kapele. Ak uprostred turné vojdeme do hotela - môžeme mať za sebou desiatky koncertov - a vo foyeri stojí klavír, všetci k nemu podídeme, aby sme skontrolovali, či je odomknutý.
Od vydania albumu Marillion.com v roku 1999 si budujete nezvyčajne blízky vzťah so svojimi fanúšikmi. Čo bolo hlavnou motiváciou na odchod od veľkého vydavateľstva?
- Pravdou je, že keď sme opúšťali EMI, predávali sa naše albumy veľmi dobre. Zdalo sa nám však, že vydavateľstvo nám nevenovalo toľko pozornosti, ako by sme si zaslúžili. Odišli sme preto k nezávislým vydavateľom. Naše albumy a turné ani tak neboli dostatočne propagované. Keď sa firme vrátili investované peniaze, prestala sa o nás zaujímať. Mali sme pocit, že stagnujeme ako kapela a ubúda nám časť publika. V tom čase sme si uvedomili, že internet by mohol byť vhodným nástrojom, ako dostať našu hudbu k širšiemu publiku. Keď sme na sieti zverejnili informáciu, že nebudeme môcť koncertovať v Amerike pre nedostatok peňazí, fanúšikovia sami od seba zhromaždili 70-tisíc dolárov. To zahanbilo našu vtedajšiu nahrávaciu spoločnosť, ktorá vzápätí tiež prispela, a tak sa zaoceánske turné mohlo zrealizovať. Došlo nám, že naši fanúšikovia sú úžasní a majú k nám obrovskú dôveru. Na ďalšom albume Anoraknophobia sme preto, namiesto chodenia za vydavateľom s prosbou o peniaze, oslovili priamo ich, aby si album predobjednali. Na prvý pohľad to vyzerá ako šialenstvo, pýtať si od ľudí peniaze za niečo, čo ešte neexistuje, ale tak to je aj v prípade lístkov na koncert, ktoré sa často kupujú aj pol roka dopredu. S Marbles sme sa posunuli zase o kúsok ďalej a spravili sme špeciálnu edíciu so 120-stranovým bukletom s menami všetkých prispievateľov. Navyše sa nám podarilo zhromaždiť aj dosť financií na promokampaň. Pri príprave najnovšieho albumu sme zrazu mali dosť peňazí na všetko. Uvidíme, ako to pôjde ďalej.
Zistili ste teda, že je pre kapelu možné existovať celkom bez podpory veľkého vydavateľstva?
- Áno, stále však potrebujete distribútora, ktorý dostane vaše CD-čka do obchodov. Máme v Británii spoločnosť, ktorá dohaduje podmienky s ďalšími distribútormi v Európe. V každej krajine tak môže album vyjsť pod inou značkou. Keďže máme vlastný label a manažujeme sa sami, musíme myslieť na veľa veci v obchodnom duchu. Je nám však fajn, sme vo fantastickej pozícii.