Mnoho Talianov, laikov aj odborníkov, sa dlho tešilo tomu, že písmenko I v skratke PIGS (prvé písmená štátov eurozóny s najväčšími problémami s hospodárením) neznamená Taliansko (Italia), ale Írsko. A hrdo poukazovali na to, že Apeninský polostrov je príliš veľkou ekonomikou, než aby sa rozpadla. Ide o tretiu najväčšiu ekonomiku eurozóny a taliansky verejný dlh predstavuje približne tretinu verejného dlhu celej EÚ.
Udalosti posledných dní však nasvedčujú, že do skratky predsa len možno patrí ešte jedno I. Ďalšie veselé prasiatko, ako v známej rozprávke, ktoré uprednostňuje zábavu a pohodu pred prácou - na rozdiel od pilného a disciplinovaného prasiatka nemeckého. Neviem, či skratka PIGS bola vybraná náhodne, ale nemyslím, že by patrila štátom, ale skôr politickým elitám za problémy zodpovedných.
Ďalšia aféra
Nemôže byť ale náhodou, že práve v týchto dňoch vypukla nová, ďalšia, talianska aféra: minister financií Giulio Tremonti, doteraz relatívne uznávaný strážca zúfalých talianskych verejných financií, si nechával platiť veľkorysý nájom za luxusný byt v srdci Ríma za 8 500 eur mesačne od blízkeho spolupracovníka obžalovaného políciou.
Krajinu, ktorá je už dlhé desaťročia zvyknutá žiť s obrovským štátnym dlhom (hovoríme o 1 800 miliardách eur, 120% HDP) a ktorej sa napriek tomu bolestne podarilo vstúpiť do eurozóny, čaká nezvyčajne horúce leto. A Taliani sú pochopiteľne rozhorčení.
Roky čelia vysokej nezamestnanosti (30% medzi mladými, dokonca 50% na juhu), slabým alebo nulovým ekonomickým rastom. Roky prísnej a striktnej politiky talianskeho ministra financií už znechutili väčšinu Talianov, ktorí pociťujú devastujúce následky najrôznejších drastických úsporných balíčkov. Utiahnuté opasky voličov začínajú prekážať aj samotnému Berlusconimu (že by si sám objednal odstrel svojho strážcu verejných účtov?), ktorý počas pomaly, ale isto sa blížiacich volieb v roku 2013 stráca náčinie pre nič neriešiace populistické kroky.
Pritom verejnoprávna televízia neustále uspáva Talianov rozprávkou, že je všetko v poriadku, že veľké horúčavy v mestách a obávaná "prova costume" (skúška plaviek) sú skutočnými problémami, o ktorých sa má hovoriť v hlavných spravodajských reláciách.
Taliansko sa začína pýtať
Ale čím ďalej viac ľudí sa začína pýtať, prečo by mal ich štát skrachovať, prečo by mali stratiť svoje úspory a peniaze, keď dnes platia také vysoké dane (45%) - keď za posledných 30 rokov zamestnania zaplatili 850 mld. eur na daniach navyše za tých, ktorí ich neplatili? Pýtajú sa, prečo od nich minister Tremonti vyžaduje ďalších 45 miliárd úspor do 3 rokov, keď si štát môže dovoliť odklepnúť projekt 50 km dlhej dráhy rýchlovlaku pod Alpami za takmer 20 mld. (ktorého cena sa podľa minulých skúseností určite vyšplhá na štvornásobok )? Taliani chcú vedieť, prečo majú platiť 80 mld. ročne za úroky štátneho dlhu, keď politické strany samotné, ktoré im vnucujú len škrty, v roku 2008 minuli 136 mil. a získali späť ako tzv. volebnú úhradu (to je názov, pod ktorým sa u nás skrýva verejné financovanie strán) 503 mil. eur, čiže štyrikrát toľko?
Celkom presvedčivú odpoveď možno nájsť v zaujímavej knižke "Sold rubati" (Ukradnuté peniaze) od Nunzia Penelopea, podľa ktorej v Taliansku ročne mizne 400 miliárd eur. Ako je to možné? Niekoľko údajov na ukážku: politická "trieda" stojí v Taliansku 25 mld. eur (a výsledky jej práce nie sú zrovna chvályhodné), početní bývalí politici (dve komory majú takmer 1 000 ľudí, Úrad prezidenta 2 000 zamestnancov!) Poberajú doživotnú rentu, ktorá stojí celkom 200 miliónov eur - za každé euro zaplatené za odvody dostanú späť 12.
Zlaté parkoviská
Zbytočné okresy, ktoré mali byť pred 40 rokmi zrušené pri zriadení krajov, slúžia politikom ako zlaté "parkovisko" pre seba a svojich známych; stoja 16 miliárd ročne.
Ďalej, všetky organizované mafie (máme celkom 3) ročne ekonomike ukradnú 135 miliárd, korupcia vo verejnej a súkromnej sfére potom zoberie 60 miliárd a daňové úniky okolo 120 mld. eur. Aby toho nebolo málo, pridajme ešte falšovanie tovaru za 21 mld. eur, nelegálne stavby (20 mld. eur), 24 mld. za výpalné a úžerníctvo, rôzne finančné krachy (hovorí vám niečo Parmalat?) V posledných 8 rokoch za 55 miliárd eur. Nezabudnime na 3 milióny nelegálnych pracovníkov, ktorí do verejných kas neplatia 52 mld. eur daní, alebo 1 milión talianskych pracujúcich, ktorí majú každoročne pracovný úraz (každý deň traja na pracovný úraz zomrú) - čo stojí 43 miliárd eur. A keď už sme v tej Európe, tak si posvieťme aj na európske fondy, z ktorých sa v Taliansku údajne celých 40% záhadne stratí.
Na koho dvere by mali teda klopať veritelia kvôli 35 000 eurám verejného dlhu, ktoré každý rok ťažia každého Taliana vrátane nemluvniat?
Skôr či neskôr účet príde, a v tej chvíli sa možno uvidí, kto tu bol naozaj tým plýtvajúcim prasiatkom. A tá slávna rozprávka by potom mohla mať aj iný koniec.