„Našim snom je svet oslobodený od chudoby,“ znie motto Svetovej banky vytesané do kameňa na recepcii v jej budove vo Washingtone. V októbri inštitúcia predstavila svoju dlhoočakávanú víziu ukončenia extrémnej chudoby. Tá znie síce vznešene, no mnohí sa pýtajú, či sa s chudobou skutočne dá vysporiadať v situácii, kedy bohatstvo a blahobyt niektorých častí sveta neraz stoja na nedostatku a biede inej časti. Odpoveďou môže byť, že svet bez chudoby síce môže znieť ako ťažko dosiahnuteľný ideál, no je možné ho brať ako víziu, ku ktorej by sme mali smerovať.
Komplexný fenomén
Pod pojmom chudoba u nás rozumieme predovšetkým nedostatok príjmov. Že nevychádzame s mesačnými platbami a každé euro obraciame trikrát. No to je len jeden z povrchných prejavov tohto fenoménu. „Chudoba znamená aj sociálnu diskrimináciu a vylúčenie, či nedostatočnú účasť na spoločenskom rozhodovaní,“ vysvetľuje Lukáš Zajac z organizácie Človek v ohrození, ktorá sa venuje riešeniam chudoby u nás aj v zahraničí.
V širšom zmysle tak v sebe fenomén chudoby zahŕňa napríklad aj obmedzený, či žiaden prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu, nedôstojné životné podmienky a veľmi často aj hlad. Teda to, s čím sa u nás na Slovensku stretávame len v pomerne obmedzenej miere. V takých prípadoch hovoríme o takzvanej extrémnej chudobe. „V nej dnes žije asi každý siedmy človek,“ dopĺňa Zajac.
Chudobu vo všetkých jej podobách sa snažia potlačiť najrôznejšie organizácie či inštitúcie. Jednou z nich je aj spomínaná Svetová banka, ktorá sa s spolu s OSN tento cieľ snaží dosiahnuť na globálnej úrovni.
Rôzne tváre chudoby
Vo všeobecnosti poznáme absolútnu, alebo aj extrémnu chudobu a relatívnu chudobu. Tou prvou z nich dnes trpí približne každý siedmy človek. Čo si však pod tým predstaviť? „Podľa definície Svetovej banky je človek žijúci v absolútnej chudobe ten, kto žije v domácnosti, ktorej denný príjem na jedného člena je menej než 1,90 amerického dolára v Spojených štátoch,“ uviedol pre HN profesor Thomas Pogge z univerzity v Yale, ktorý sa témou chudoby vo svete dlhodobo zaoberá a aktívne sa angažuje v boji proti chudobe na akademickej úrovni.
To, že Pogge v definícii spomenul, že ide o menej než určité množstvo dolárov v USA, je pritom zvlášť podstatné. OSN, rovnako tak ako Svetová banka, totiž meria chudobu pomocou takzvaných medzinárodných dolárov. Teda fiktívnej meny a nie klasických dolárov. Tá zvláštna mena vyjadruje, čo si Američan môže kúpiť za jeden dolár v istom čase v Spojených štátoch. Ak by si zaň teda kúpil liter mlieka, v inej krajine by to bola suma zodpovedajúca litru mlieka v miestnej mene. Pri extrémnej chudobe ide o tak nízky príjem, že nestačí ani na základne stravovanie.
Rozvinuté krajiny ako je napríklad aj Slovensko, svojich občanov pred extrémnou chudobou chránia. K tomu im slúžia najrôznejšie sociálne systémy, ktoré zaisťujú, že aj ľudia bez práce či povedzme ľudia so zdravotným postihnutím, majú čo jesť. Avšak, ako podotýka Pogge, rozvojové krajiny nemajú na to, aby udržali funkčný sociálny systém, dostatok finančných prostriedkov ani administratívnu kapacitu.
V porovnaní s inými
Iným druhom chudoby, je takzvaná relatívna chudoba. Narozdiel od extrémnej chudoby ju nájdeme aj v tých najvyspelejších a najbohatších krajinách. Je totiž úzko spätá so životným štandardom, ktorý panuje v danej spoločnosti, nie so samotnou výškou príjmov – ide o porovnanie toho, čo si kto môže dovoliť v rámci určitej skupiny ľudí – napríklad obyvateľov štátu.
Ľudia v relatívnej chudobe už nemajú závažný problém s nedostatkom jedla, zdravotnej starostlivosti alebo hygieny, avšak kvôli nedostatku príjmov sú akoby odstrčení z celkového diania. Podľa aktuálnych údajov Eurostatu má každý desiaty človek primálo peňazí na stretávanie sa s priateľmi či rodinou a až každému šiestemu chudoba bráni realizovať akékoľvek voľnočasové aktivity. Zjednodušene povedané, je pre nich finančne nemožné navštíviť z času na čas kino, zájsť s priateľmi do kaviarne, kúpiť si knihu, poslať deti do krúžku alebo udržiavať svoj šatník v aktuálnej móde. Ich sociálne postavenie sa tým znižuje, predstaviť si to môžeme na tínedžeroch, ktorí si nemôžu dovoliť značkové oblečenie, ktoré je v kolektíve symbolom statusu a rešpektu ostatných.
V mnohých prípadoch nás pritom pred týmto typom chudoby nedokáže ochrániť ani sociálny systém. Hrubým ukazovateľom miery relatívnej chudoby je, že príjem nepresahuje polovicu priemerného príjmu obyvateľstva. V Európskej únii bola určená hranica šesťdesiat percent z mediánového príjmu, čo je však v každom osobitnom prípade výsledok socioekonomického vývoja, nie objektívne daná hranica. Na Slovensku aktuálne ide o sumu 346,5 a pod jej hranicou sa nachádza 12,6 percenta obyvateľstva.
Slovensko nie je výnimkou
Základná mesačná dávka pre jednotlivca v hmotnej núdzi u nás po prepočte zľahka presahuje hranicu absolútnej chudoby definovanú Svetovou bankou. Avšak je ťažké hovoriť o celkom porovnateľných pomeroch. Napríklad aj preto, že je u nás zdravotníctvo a školstvo považované za bezplatné. V rozvojových krajinách tie necelé dva doláre často zahŕňajú aj výdavky na zdravotnú starostlivosť a školy.
Napriek tomu ide o vážny spoločenský problém. „Príjem poberateľa dávok pomoci v hmotnej núdzi, aj keď dostáva príspevok na bývanie a aktivačný alebo ochranný príspevok, je z tohto pohľadu neschopný chrániť pred vylúčením zo štandardného spôsobu života,“ vysvetľuje sociologička Zuzana Kusá zo Slovenskej akadémie vied. Spomedzi 12,6 percenta ľudí pod hranicou chudoby sú najviac ohrozené domácnosti so štyrmi a viac deťmi.
Slovensko je z krajín Európskej únie jednou s najnižším percentom obyvateľstva ohrozeného chudobou. Okrem Grécka, Rumunska a Bulharska sú v rebríčku za Slovenskom aj Taliansko, Španielsko, Nemecko či Rakúsko. To svedčí o paradoxe chudoby v jej relatívnej forme.
Globálne rozvojové ciele
„Hoci sa za ostatných dvadsaťpäť rokov podarilo počet ľudí žijúcich v chudobe znížiť, mnohí stále nemajú možnosť naplniť svoje základné životné potreby,“ vracia téme chudoby globálnu perspektívu Lukáš Zajac. Rýchly ekonomický rast podľa neho pomohol v posledných dekádach stovkám miliónov ľudí, ale pokrok nebol rovnomerný. „Ženy sú chudobou ohrozené oveľa viac ako muži, keďže majú sťažený prístup k práci, vzdelaniu a majetku. Aj rozvoj v subsaharskej Afrike je stále príliš pomalý na to, aby vytrhol jej obyvateľov z chudoby,“ vysvetľuje Zajac.
Odstránenie chudoby je jedným z dlhodobých cieľov OSN. V roku 2000 prijala organizácia tzv. Miléniové rozvojové ciele. Hneď prvý z ôsmich sa zameriaval na odstránenie extrémnej chudoby a hladu o polovicu oproti roku 1990. Podľa OSN sa ho podarilo uskutočniť. Takmer polovica obyvateľstva rozvojových krajín žila v roku 1990 pod hranicou extrémnej chudoby. Tento počet sa podarilo znížiť na polovicu už v roku 2010. V súčasnosti žije v extrémnej chudobe menej ako 840 miliónov ľudí, čo je oproti dvom miliardám zo začiatku deväťdesiatich rokov výrazný krok vpred.
Od roku 2015 platia pre svet nové ciele, tzv. Ciele udržateľného rozvoja, známe aj ako Agenda 2030. Od predošlého plánu OSN sa líšia tým, že platia bez rozdielu pre všetky krajiny sveta, nielen cielene pre rozvojové krajiny. Sedemnásť hlavných úloh a stošesťdesiatdeväť „podcieľov“ má do konca nasledujúcej dekády zbaviť svet závažných globálnych problémov. A svet úplne bez chudoby je cieľom číslo jedna. A keďže chudoba nie je len nedostatok príjmov, ide o plán odstrániť chudobu všade a vo všetkých jej formách – teda aj tej u nás.
Definície odtrhnuté od reality?
Časť odborníkov však medzinárodným snahám vyčíta, že ide o hru s číslami a definície odtrhnuté od reality. Kritike čelí najmä definícia extrémnej chudoby, akú používa napríklad Svetová banka. Nezohľadňuje podľa nej praktický kontext v celej jeho šírke. Jedným z kritikov je napríklad už spomínaný Thomas Pogge, ktorý sa v rámci svojej činnosti na Yale podieľa na vytváraní adekvátnejších metodík definovania chudoby.
Možností je viacero. Nová štúdia z dielne austrálskej neziskovej organizácie Medzinárodná rozvojová agentúra žien, ktorá aktívne podporuje práva žien v Ázii a Pacifiku, sa napríklad zamerala na problematiku z pohľadu skutočných ľudí, nie umelo stanovenej finančnej hranice. Na chudobu zároveň nenazerá z perspektívy domácností, ale jednotlivcov.
Podľa Thomasa Poggea, ktorý na štúdii priamo spolupracoval, sú tak výpočty primeranejšie, nakoľko dokážu zhodnotiť vzťah medzi chudobou a ďalšími premennými ako je vek, pohlavie, rôzne hendikepy či etnická príslušnosť.
Autor je študentom kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
