Ako sa rozširujú plantáže?

Podľa Sundawatiho zabezpečujú 41 percent produkcie malí farmári, ďalších 40 percent veľké zahraničné koncerny a necelú pätinu štátni producenti. Je to veľký rozdiel napríklad oproti Malajzii, kde držia prakticky celú výrobu v rukách veľkí výrobcovia. Aj preto by európska stopka zasiahla zhruba 4,1 milióna farmárov a ich rodiny. „Štát v minulosti podporoval vstup nových farmárov do tohto biznisu. V rámci transmigračného programu dával dva hektáre pôdy tým záujemcom, ktorí sa presťahovali z preľudnenej Jávy do neobývaných zalesnených častí Sumatry,“ hovorí pre HN Sundawati.
Keď má podľa neho farmár dvojhektárovú plantáž, produkciu palmového oleja zvládne sám spolu s rodinou. Mnohé farmy však vyrástli aj na niekoľko desiatok hektárov. V takom prípade sa ich majitelia nezaobídu bez pomoci nádennej sily.
Transmigračný program sa však už skončil. Práve ten v minulosti viedol k rýchlemu zväčšovaniu plôch plantáží. Na porovnanie – ešte pred piatimi rokmi sa indonézske plantáže rozkladali na šiestich miliónoch hektárov. Dnes je táto plocha takmer dvakrát väčšia. Väčšinou sa tak stalo na úkor dažďových pralesov, čo sa stretlo s obrovskou kritikou ekologických organizácií najmä na Západe. Tí okrem iného vyčítali Indonézii brutálne spôsoby klčovania pralesov vrátane ich vypaľovania, čo spôsobilo masovú smrť ohrozených druhov zvierat a straty ich prirodzeného životného priestoru.