Obe veľmoci našli k sebe cestu po návšteve amerického prezidenta Richarda Nixona v Číne v roku 1972 a spoluprácu ešte zintenzívnili po smrti čínskeho lídra Mao Ce-tunga o štyri roky neskôr.
Bývalý vodca albánskych partizánov Hodža, ktorý stál na čele západobalkánskej krajiny od konca druhej svetovej vojny do svojej smrti v polovici 80. rokov, preto urobil radikálne rozhodnutie a všetky vzťahy s Čínou prerušil. Krajina sa ocitla v izolácii od vonkajšieho sveta.
„Prirodzene, úplne sami sme nezostali, nejaké kontakty najmä s komunistickými krajinami pretrvali. Týkalo sa to najmä Československa, s ktorým sme mali asi najlepšie vzťahy. V 80. rokoch sme k vám napríklad vyvážali chróm,“ spomína si Sokol.
Od väčšiny kľúčových komodít však Albánci boli odrezaní. Museli si produkovať potraviny, veci každodennej spotreby i energie. V krajine veľmi rýchlo zavládol nedostatok základných surovín aj pohonných látok. Albánsko získalo nálepku najchudobnejšej krajiny starého kontinentu.
Podobne ako v ostatných krajinách východnej Európy, aj Albánsko zastihol na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia pád komunizmu.
Na rozdiel od Československa, Maďarska či Poľska však boli prvé roky slobody v Albánsku poznačené veľkým chaosom. Obrovské masy ľudí emigrovali do zahraničia, najmä do Grécka a Talianska, kde dodnes žijú najpočetnejšie albánske menšiny.