Spomínanú ulicu pomenovanú podľa Ismaila Kemaliho, zakladateľa prvého nezávislého albánskeho štátu, lemuje množstvo obchodíkov, hotelov či reštaurácií. Mnohé gastronomické a ubytovacie v Tirane, Drači, Vlore alebo ďalších albánskych mestách nesú názvy ako Melbourne, Hannover či Bologna.
V mnohých prípadoch ich vlastnia Albánci, ktorí si v zahraničí zarobili nejaké peniaze a vrátili sa domov, aby tu rozbehli vlastný podnik. Svoju prevádzku potom pomenovali podľa mesta, kde žili a pracovali.
Albánska ekonomika je pritom stále do veľkej miery závislá od takzvanej remitencie, teda peňazí, ktoré vysťahovalci posielajú zo zahraničia domov svojim rodinám.
V prípade Albánska tieto finančné prostriedky dosahujú okolo 600 až 700 miliónov eur, čo predstavuje zhruba 10 až 12 percent hrubého domáceho produktu. Návrat domov z Nemecka, Talianska, Grécka či ďalších krajín je totiž pre mohých Albáncov stále náročný.
V krajine do veľkej miery funguje sivá ekonomika. Miera nezamestnanosti je naďalej v porovnaní s ostatnými krajinami juhovýchodnej Európy relatívne vysoká. A to aj napriek tomu, že sa pomerne rýchlo znižuje.
Kým ešte pred piatimi rokmi bolo bez práce ofic iálne 18 percent Albáncov, vlani sa toto číslo šplhalo k 13 percentám.
Návratu rozhodne nepomáhajú ani nízke príjmy v krajine – priemerná mzda sa v Albánsku pohybuje na úrovni okolo 200 eur.