Ste rodáčka z Bratislavy, študovali a pracovali ste aj vo Viedni, ku ktorej máte blízky vzťah. Ako by ste ho charakterizovali z pohľadu architekta?
Som typickým emigrantom ešte spred roka 1989. Preto mám k Viedni a k Rakúsku špecifický vzťah. Prijali našu rodinu a boli k nám slušní. Platí tam právo, ktoré zaručuje, že sa tam môžeme cítiť a byť chránení ako ich občania. To je niečo, čo želám každému, a to nielen Európanovi. Takéto právo by mal mať každý občan na svete. Viedeň pre mňa znamená najmä kontinuitu. Ako mladú architektku ma to prekvapilo. Viedenský stavebný poriadok je v podstate priamym pokračovaním tereziánskeho stavebného práva z čias monarchie. A napríklad komora architektov zažíva takisto kontinuálny rozvoj ešte z monarchie.
V čom sa komora rakúskych architektov odlišuje od tej našej?
Je to akási predĺžená ruka rakúskej verejnej správy. Architekti tam prisahajú, že budú korektní, ale súčasne budú využívať najmodernejšie výdobytky techniky. Ja som to možno vtedy, keď som robila skúšky a skladala prísahu, úplne nechápala. Je to však veľmi dôležité a podstatné. Na Slovensku sa totiž často stretávam s tým, že sa kolegovia a kolegyne vyhovárajú – na investora, na zákony a normy. Avšak je povinnosťou experta, aby do projektu implantoval nové technické poznatky, technológie, materiály či výrobky a presviedčal investorov. Toto je práca navyše, ktorá sa v architektúre v susednom Rakúsku pestuje.
Ako jena tom v tomto smere Slovensko v porovnaní s Rakúskom?
My tu dnes len začíname rozprávať o domoch, o štvrtiach, ktoré by mali byť pasívne či používať alternatívne energetické zdroje a dávať energiu do siete či susedným štvrtiam. Ak mám byť úprimná, tak čo sa týka takýchto budov, sme za Viedňou zhruba tak 15 rokov pozadu. Dnes je už vo Viedni zrealizovaná celá jedna takáto štvrť. Samozrejme, Rakúšanov v tomto smere dobiehame, ale ja som si myslela, že to dobiehanie bude rýchlejšie. Oni nás totiž nečakajú. Povedzme si otvorene, že my ich síce dobiehame, ale oni idú ďalej. Áno, vo veciach, ako je nevyhnutnosť meniť zdroje energie, implantovať veci na adaptáciu zmeny klímy či reagovať na to, čo sa deje, sme z hľadiska tvorby strategických dokumentov celkom online. V tomto s nimi držíme krok. Avšak čo sa týka legislatívy, ktorá je u nás na centrálnej úrovni rovnako ako aj vo zvyšných štátoch východnej Európy, to je oproti Viedni zásadný rozdiel.
V čom sa táto situácia najviac líši?
Rakúske mestá majú oveľa väčšie právomoci. Môžu konať samostatne a rozhodovať o sebe. Keď sa teda poslanci mesta Viedne alebo Salzburgu dohodnú, že budú mať nové domy len nízkoenergetické, tak si to vedia sami ako krajinské vlády odsúhlasiť, kým u nás je zmena legislatívy na úrovni štátu veľmi ťažká. Komplikovaná je celá štátna legislatíva, teda konkrétne aj stavebný zákon. Je to jeden zo základných zákonov týkajúci sa stavebníctva, ktorý ovplyvňuje rozvoj nášho mesta. A vieme, aké ťažké sú všetky procesy, keď je potrebné takýto zákon zmeniť. Viedeň má vlastný stavebný zákon. V Rakúsku je deväť spolkových krajín a každá má svoj krajinský stavebný zákon. Stavebné právo je na úrovni kraja. To je niečo podobné, ako keby to u nás bolo napríklad na úrovni župy.
Vy osobne ste sa v Rakúsku podieľali na týchto procesoch?
Áno, samozrejme. Dokonca som sa ja sama spolu s ďalšími architektmi angažovala v tom, aby sme mali stavebné právo spoločné. A nakoniec sme to sami ako mladí architekti prehodnotili. Bolo to dávno predtým, než som sa vrátila na Slovensko. Jednoducho sme pochopili, že stavebné zákony sú v rámci kontinuity svojho vývoja ovplyvnené klimatickými pomermi či morfológiou v jednotlivom regióne. Špecificky reagujú na podmienky zástavby v konkrétnej lokalite. Zohľadňujú aj lokálne identifikačné stavebné tradície.
Vy ste plánovali iba vo Viedni?
Nie, okrem Viedne som plánovala aj v Dolnom Rakúsku a v Štajersku. Z hľadiska tvorby architekta vám stavebné poriadky dávajú jasné noty, ktoré treba v špecifickom prostredí toho-ktorého kraja zohľadniť. Stavebný zákon na štátnej úrovni je v podstate brzdou rozvoja. Bratislava ako väčšie mesto by potrebovala vlastné nástroje, pretože sa potrebujeme oveľa rýchlejšie pohnúť smerom k nízkoenergetickým až pasívnym domom, vegetačným strechám či zadržiavaniu zrážkovej vody v prírodnom teréne. To je len zlomok výziev, ktoré nie sú pred nami, ale sú už tu – zmena klímy, ropný zlom, poctivá sanácia ekologickej záťaže, ochrana zdrojov pitnej vody, pôdy či flóry a fauny na území mesta...To všetko súvisí s naším zdravím a s kvalitou nášho života.
Ako to vyzerá na Slovensku?
Mestá si môžu niečo schváliť len v rámci všeobecne záväzných nariadení. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta môže veci prijímať len v súlade so zákonom. Nemôžeme niečo schváliť nad rámec zákona, a to ani v rámci rozvoja mesta, hoci by sme to aj považovali za veľmi dôležité. Je to pre nás mimoriadne ťažké. Súčasná situácia okolo stavebného zákona je skutočne veľkým problémom, pretože jeho vznik sa datuje do roku 1976. Treba povedať, že mestá, v ktorých dnes dokázateľne žije väčšina obyvateľov, sú šancou pre život, pre komunikáciu, pre hospodárstvo. Majú bohatú ponuku na vzdelanie, kultúru aj zdravotnícku starostlivosť. Navyše vieme, že všetko, čo je koncentrované, nepoviem, že stojí menej, ale môže mať väčšiu kvalitu. A mesto jednoducho takéto podmienky ponúka. V konečnom dôsledku by teda mesto malo môcť samo o sebe rozhodovať aj z hľadiska rozvoja oveľa pružnejšie. Legislatíva na úrovni štátu je skrátka pri týchto rozhodovaniach príliš ďaleko.
Máte nejakú víziu – ideál nejakého konkrétneho existujúceho mesta, ku ktorému by sa Bratislava mala približovať alebo sa naň aspoň sčasti podobať?
Najskôr sa spýtam – čo je to ideál existujúceho mesta? Je to veľmi ťažká otázka, nad ktorou neraz premýšľam. Čo mi teda v Bratislave za tieto dlhé roky chýba a, naopak, čo oceňujem? Veľmi si vážim vôľu a relatívnu dynamiku z hľadiska prijímania nových podnetov z celého sveta. Lenže často sa u nás zavádzajú len pre to, lebo je to niečo nové. Keď si napríklad vezmeme podnety z Viedne, tie vznikajú na základe historickej kontinuity. To je asi základná vec, ktorá nás napriek historickým prepojeniam dnes od Viedne odlišuje. Žiaľ, na tejto báze to u nás nefunguje. Niekedy mám pocit, že my niečo postavíme a nestaráme sa o to. Chátra to a potom to zbúrame. Takto však rúcame aj to, na čom Viedeň stavia. Avšak za absolútne zásadnú vec považujem kontinuitu v tom, čo to mesto chce pre ľudí urobiť a čím chce byť charakteristické.
Charakteristika miest je predsa daná najmä jeho históriou...
Nie tak úplne. Dnes sa hovorí, že mestá už nebudú charakterizované krásnymi historickými jadrami a podobnými vecami. Samozrejme, stále to znamená určitý status quo kvality miest. V súčasnosti sa však úroveň miest meria najmä tým, či sú určené pre zdravý život, prípadne či sa o nich dá hovoriť ako o smart cities, teda o inteligentných mestách. Výsledkom by naozaj mal byť zdravý život ich obyvateľov. Čo ma ďalej na Viedni fascinuje, je politická kontinuita. Tá miestami bola možno prerušená, ale nie zásadne. Trvá pomaly od rozpadu monarchie do začiatku 30. rokov minulého storočia s výnimkou druhej svetovej vojny dodnes.
Čím je táto kontinuita charakterizovaná?
Najmä tým, že každý obyvateľ Viedne, a je úplne jedno, odkiaľ príde, má automaticky nárok na byt. V Rakúsku vládne veľmi silné sociálne cítenie. Presviedčam sa o tom vždy, keď hovorím s kolegami z Viedne. Oni vám skrátka povedia – my sme tu na to, aby sme každému Viedenčanovi zabezpečili kvalitné bývanie. Je to ich úloha. Samozrejme, že sú tu aj ďalšie veci, ako je adaptácia na zmenu klímy, ochrana životného prostredia či alternatívne energie, ale to sú úplne prirodzené veci. Avšak tá zásadná línia mesta, teda to, že chce, aby obyvatelia bývali zdravo, zostáva od 20. rokov minulého storočia nemenná. Pretože na začiatku 20. storočia to tak vo Viedni vôbec nebolo.
Kedy sa to zmenilo?
Skutočne veľký zvrat tam priniesli socialisti, tá ozajstná sociálna demokracia po rozpade monarchie. Myšlienka zdravého bývania dnes už vo Viedni dosiahla taký veľký pokrok, že môžem smelo povedať, že to je naozaj príkladné mesto v Európe. A to takisto čo sa týka napríklad počtu viedenských mestských bytov. Majú aj rezervné byty, vedia okamžite reagovať, keď sa niečo stane. Majú tiež sociálne byty, príspevky na bývanie, spolupracujú so súkromným sektorom. Vypracovali si systém stavania nájomných bytov. A byty do vlastníctva nechávajú na súkromný sektor. V podstate väčšina bytov, gro fondu vo Viedni sú nájomné byty. Táto politika je úplne iná než v Bratislave. Veľkou výzvou sú i sociálne zmiešané štvrte. Aj toto sa Viedeň snaží chrániť a ošetrovať. Ono to nie je vždy ľahké, finančné nároky na bytovú politiku vrátane sociálneho bývania sú skutočne vysoké. Napríklad každé dieťa musí mať svoju vlastnú izbu, čo u nás je už pomaly luxus.
Takže v tomto smere je pre vás ideálom práve Viedeň...
Ideálne mesto je také, kde sa ľudia cítia dobre. Mestá sa hodnotia, existujú na to rôzne systémy. A Viedeň vychádza z týchto hodnotiacich škál veľmi dobre. Dnes sa dajme tomu hodnotí, či má mesto dobrý zdravotnícky systém – Viedeň má napríklad vlastné zdravotníctvo oddelené od štátu. Je to jedno z mála miest, ktoré má takéto zdravotnícke služby. Takisto sa hodnotí, ako rýchlo a za akých ekonomických podmienok si v meste založíte firmu. Aká zložitá je tam byrokracia, čo vám samospráva ponúka, a nakoniec aj to, aké sú ich obytné štvrte, kvalita bývania a života v nich. Mestá sú dnes hodnotené aj na základe pracovných príležitostí, pričom sa podporuje vlastný „drajv“ a kreativita človeka.