Ten tri zo svojich štyroch funkčných období na čele vlády nedokončil v riadnom termíne. A do veľkej miery za to mohli práve spory s koaličnými partnermi.
Talianska politická scéna je totiž špecifická veľkou rozdrobenosťou. V posledných dvoch desaťročiach je teda takmer nemožné zostaviť vládu bez toho, aby víťazi volieb prijali do kabinetu zástupcov iných strán. Takéto koalície však neraz boli veľmi pestré, čo často viedlo ku konfliktom a následne ich predčasnému pádu.
Takýto osud čakal hneď prvú vládu Berlusconiho. Ten sa stal v máji 1994 prvýkrát talianskym premiérom po tom, ako ním vedená stredopravá koalícia Pól slobody zvíťazila koncom marca v parlamentných voľbách. Prvýkrát od druhej svetovej vojny sa tak k moci dostala talianska pravica.
Najvýraznejšou silou koalície sa stala práve Berlusconiho Forza Italia. V koalícii však bolo ďalších päť subjektov s rôznymi názormi na kľúčové otázky, čo veľmi rýchlo začalo viesť k nezhodám.