Už od počiatku novodobých slovenských dejín naši prezidenti čelili patáliám s presťahovaním na „dobrú adresu“. Michal Kováč si po zvolení za hlavu štátu v roku 1993 vlastne ani nemohol zasadnúť na svoj trón. Jednoducho preto, že sídlo prezidenta ešte ani poriadne neexistovalo.
Kováč tak svoj úrad štartoval v provizóriu koniarne Bratislavského hradu. Tu na neho dokonca padol mohutný krištáľový luster a udrel ho do pleca. Podobne spadol kryt lampy v miestnosti súdu počas prestávky pojednávania so Štefanom Harabinom.
Na rozdiel od tohto neúspešného kandidáta v práve prebiehajúcich voľbách si však Kováč zachoval svoj majestát a ani mu nenapadlo spriadať obvinenia z atentátu.
Premiestnil sa do Primaciálneho paláca a neskôr do už zrekonštruovaného sídla na bratislavskom Hodžovom námestí.
Jeho nástupca Rudolf Schuster zase zdarma robil reklamu výrobcom dvojplatničiek. Jednu z nich si doniesol aj do Grasalkovičovho paláca, kde sa s niečím takým ako kuchyňa nepočítalo.
Protikandidát Vladimíra Meč...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
