Severokórejský líder Kim Čong-un nedávno podnikol kroky, ktoré dávajú nádej na výrazné zmiernenie napätia na Kórejskom polostrove. Je dnes vojna v tomto regióne menej pravdepodobná, než bola ešte minulý rok?
Áno. Myslím si, že riziko vojny sa v porovnaní so situáciou spred niekoľkých mesiacov skutočne znížilo. Musíme však stále mať na pamäti, aká je realita. Tá hovorí, že Severná Kórea sa tak skoro svojich jadrových zbraní nezbaví. Je šanca, že Kimova schôdzka s americkým prezidentom Donaldom Trumpom bude mať na ďalší vývoj vzťahov pozitívne dosahy. Ale aj keby sa tak nestalo, Spojené štáty nebudú schopné prikročiť k vojenskému útoku na Severnú Kóreu.
Prečo by nemali byť schopné ozbrojeného úderu?
Pretože Severná Kórea urobila prednedávnom niekoľko rozumných krokov. Jej líder Kim prišiel dvakrát do Číny, a to ešte pred tým, než sa stretol s Donaldom Trumpom. Severnej Kórei sa podarilo rýchlo zlepšiť vzájomné vzťahy s Čínou aj Južnou Kóreou. A veľmi dobré vzťahy má aj s Ruskom. Keď si to zhrnieme, Pchjongjang sa momentálne teší podpore Číny, Ruska a Južnej Kórey. Všetko sú to veľmi dôležité krajiny v tomto regióne.
Stále sú to len tri krajiny, ktoré majú v regióne svoje vlastné záujmy...
Samozrejme, to nie je všetko. Severná Kórea si celkovo buduje vonkajší imidž veľmi rozumného hráča. Sľubuje, že sa zdrží ďalších vojenských provokácií, zastaví testy balistických striel a jadrových bômb a zatvorí zariadenia, kde tieto skúšky vykonávala. Ubezpečuje tiež, že sa bude zúčastňovať na medzinárodných rokovaniach a snažiť sa o zlepšovanie vzťahov medzi oboma Kóreami. Tvrdí, že bude spolupracovať so susednými krajinami a zameria sa skôr na ekonomický než vojenský rozvoj. Vysiela všetky signály, ktoré od nej svet chce počuť. Takže aj keby Spojené štáty neboli s vývojom situácie spokojné a uvažovali by nad ozbrojeným útokom na Severnú Kóreu, neurobili by to. Nenašli by naň žiadnu medzinárodnú podporu.
Čína by rozhodne bola proti. Ako by však na takéto plány zareagoval Soul?
Môžem vás ubezpečiť, že aj Južná Kórea, blízky spojenec Američanov, by ostro vystupovala proti akémukoľvek americkému útoku na Severnú Kóreu. Jednoducho šance, že Spojené štáty použijú proti Pchjongjangu silu, sú naozaj veľmi malé. Takže áno, ja rozhodne súhlasím s tým, že v súčasnosti je riziko vojenského útoku na Kimov režim nižšie než predtým. Ale to neznamená, že čoskoro dôjde k denuklearizácii Severnej Kórey.
Môže Pchjongjang prekvapiť, zmeniť názor a zrušiť všetky dosiahnuté dohody? Veď aj pred samotným samitom s Trumpom sa vyhrážal jeho zrušením...
Kroky Severnej Kórey, ktorá sa vyhrážala zrušením samitu, boli podľa môjho názoru primárne zamerané na to, aby udržala realistické očakávania Spojených štátov týkajúce sa možných výsledkov samitu. Američania boli pred samitom príliš optimistickí v tom, čo by im Severná Kórea mohla ponúknuť. Napríklad vysokopostavený predstaviteľ Bieleho domu, národný bezpečnostný poradca John Bolton, povedal, že USA by na Severnú Kóreu radi aplikovali líbyjský model. Inými slovami, Američania chcú, aby sa Severná Kórea vzdala všetkých svojich jadrových zbraní a nechala ich previezť do Spojených štátov, kde by boli rozmontované. Až po tom, ako by sa tento plán zrealizoval a zbrane by boli nezvrátiteľným spôsobom zničené, by Spojené štáty mohli vôbec začať uvažovať o zrušení ekonomických sankcií voči Severnej Kórei.
Sú takéto očakávania vôbec reálne?
Absolútne nie. Sú veľmi vzdialené od toho, čo Severná Kórea môže ponúknuť. Kim sa jednoducho nevzdá svojich jadrových zbraní. A preto sa vyhrážal zrušením schôdzky. Severná Kórea sa snažila uistiť, že Američania budú dopredu rozumieť jej pozíciám. Chcela sa vyhnúť akýmkoľvek prekvapeniam, ktoré by Američanov mohli nahnevať a prinútiť k predčasnému odchodu zo samitu. Ja v tom vidím úsilie Pchjongjangu zabezpečiť hladký priebeh a pozitívny výsledok stretnutia.
Kim Čong-un rovnako ako jeho otec Kim Čong-il v minulosti viackrát schladili optimizmus a po náznakoch zmierenia sa vrátili k vojnovej rétorike. Hrozí, že sa to stane aj tentoraz?
Podľa mňa je nepravdepodobné, aby sa Severná Kórea vrátila späť k vojnovej rétorike. Už koncom minulého roka dosiahla základný stav schopnosti jadrového odstrašenia. Môže si teda dovoliť zastaviť ďalšie jadrové či raketové testy.
O čo teda Severnej Kórei podľa vás ide?
Jej cieľom je pripraviť medzinárodné spoločenstvo na to, aby akceptovalo novú jadrovú realitu. Ja som presvedčený, že aj keby Spojené štáty neustúpili a vrátili sa k nátlakovej stratégii, Severná Kórea bude natoľko rozumná, že zostane na súčasnej ceste, naďalej sa bude vyhýbať akýmkoľvek vojenským provokáciám a usilovať sa o budovanie dobrých vzťahov s ostatnými veľmocami v regióne bez ohľadu na americkú politiku. Takže ja naozaj nepredpokladám, že by Kim čong-un obnovil predchádzajúcu taktiku a opäť začal s ozbrojenými provokáciami.
Má Čína veľký vplyv na rozhodovanie Kima v medzinárodných otázkach, najmä v jadrovom odzbrojení?
Čína permanentne podporuje kampaň za nešírenie jadrových zbraní. Severokórejské nukleárne zbrane by sa totiž mohli stať hrozbou aj pre samotnú Čínu. Minulý rok, keď Peking zavádzal ekonomické sankcie voči Pchjongjangu, boli vzťahy medzi oboma našimi krajinami veľmi zlé. Severná Kórea svojimi raketami Čínu nepriamo ohrozovala a mnohí čínski predstavitelia varovali, že ak v budúcnosti dôjde k novým incidentom, vzťahy so Severnou Kóreou sa opäť zhoršia.
Považujete Kimove rakety za hrozbu pre vašu krajinu?
Momentálne nie, ale ak by sa tieto vzťahy zhoršili, severokórejské jadrové zbrane a strely by sa pre Čínu opäť mohli stať hrozbou. Samozrejme, aj to je dôvod, prečo by Čína rada videla dosiahnutie úplnej denuklearizácie Kórejského polostrova. Na druhej strane, ak by si Severná Kórea svoje jadrové zbrane zachovala, bolo by to poskytovanie ďalších zámienok pre Spojené štáty, aby udržiavali bezpečnostné kontakty s Južnou Kóreou i Japonskom a rozmiestňovali ďalšie moderné vojenské kapacity v regióne, teda v blízkosti čínskych hraníc. Takže Čína si robí veľké starosti aj z týchto sekundárnych dôsledkov. Aj preto by chcela dosiahnuť takmer úplnú denuklearizáciu Severnej Kórey. Bude to však veľmi náročné.
Čo bude hlavnou prekážkou?
Predovšetkým fakt, že Kimov režim je veľmi paranoidný, ale aj to, aká nedôvera panuje medzi Severnou Kóreou a Spojenými štátmi. Aj to je dôvod, pre ktorý sa Severná Kórea tak skoro nezriekne svojich jadrových zbraní. Jediný spôsob, ako by sme to mohli v blízkej budúcnosti dosiahnuť, je podniknúť na Severnú Kóreu masívny vojenský útok. Jeho výsledok by však mohol byť katastrofický. Aby sme sa tomu vyhli, Čína môže akceptovať taký výsledok, ktorý nebude úplne dokonalý. To znamená, že pre nás by mohlo byť prijateľné, ak by Severná Kórea podnikla kroky, ktorými by sa aspoň priblížila k cieľu denuklearizácie. Napríklad ak bude ochotná na začiatok prijať opatrenia na zmrazenie svojich súčasných jadrových kapacít, Peking tento proces rád podporí. Čína si uvedomuje, že k cieľu treba kráčať postupne. Takýto prístup je jediným realistickým spôsobom, ako dosiahnuť denuklearizáciu. Je to dlhý proces vzájomných záväzkov a budovania dôvery. Aby sme to dosiahli, musíme postupovať krok za krokom.
Vravíte, že severokórejské rakety sú hrozbou aj pre Čínu. Obávajú sa ľudia vo vašej krajine útoku? A prijala čínska vláda určité opatrenia, aby bola pripravená na prípad vojenskej akcie zo strany Severnej Kórey?
Severokórejské rakety by mohli udrieť na Čínu jedine v tom prípade, ak by vzťahy medzi oboma krajinami boli veľmi nepriateľské. Momentálne sú však veľmi dobré a naďalej sa zlepšujú. Kimove rakety by sa teda mohli stať hrozbou iba vtedy, ak by sa tieto vzťahy začali opäť zhoršovať.
A čo tvrdia čínske médiá?
Mnohé analýzy predpovedajú, že Severná Kórea si veľmi pravdepodobne v priebehu najbližších rokov zachová svoje jadrové zbrane. Neexistuje totiž žiaden spôsob, ako by sme ju prinútili, aby sa ich vzdala. Toto je realita. Aj vzhľadom na ňu sa cieľom Číny stalo zabrániť tom, aby Severná Kórea vybavená jadrovými zbraňami rozvinula bližšie vzťahy so Spojenými štátmi, než má s Čínou. Pretože existujú obavy, že Američania by mohli mať záujem dostať Severnú Kóreu do svojej sféry vplyvu a využiť ju ako prostriedok na strategické vyváženie síl v severovýchodnej Ázii s cieľom pribrzdiť vzostup Číny.
Je to všeobecný názor medzi Číňanmi?
Ja osobne tieto obavy nezdieľam, ale môžete ich veľmi často počuť z úst čínskych expertov. Toto zmýšľanie momentálne čoraz viac ovplyvňuje čínsku politiku vo veciach Severnej Kórey. Aj z tohto dôvodu sa v súčasnosti cieľom Číny opäť stáva rozvíjať lepšie vzťahy so Severnou Kóreou. Skrátka byť k nej bližšie, než sú Spojené štáty. Aj to je spôsob, ako zabrániť, aby sa severokórejské rakety stali hrozbou pre Čínu.
Niektoré médiá a politici obzvlášť z Južnej Kórey tvrdia, že Čína napriek embargu a zavedeným ekonomickým sankciám tajne podporuje severokórejský režim. Čo si o tom myslíte?
Čína hlboko nesúhlasí s tým, aby sa ekonomické sankcie využívali na podriadenie Severnej Kórey. Samotní Číňania majú s takýmto prístupom skúsenosti a veľmi ich hnevá. Zažili sme si komplikácie, ktoré vyvolali dlhotrvajúce ekonomické sankcie počas studenej vojny. Číne sa však napriek týmto vážnym sankciám podarilo vyvinúť svoje vlastné jadrové zbrane. Aj vzhľadom na tieto skúsenosti nadobudli mnohí čínski lídri úprimné presvedčenie, že ekonomické sankcie dotknutú krajinu nezlomia. Práve naopak. Prinútia ju pri prijímaní kľúčových rozhodnutí týkajúcich sa národnej bezpečnosti spolupracovať s inými štátmi. Aj preto nie je Čína príliš optimistická v tom, či sú sankcie skutočne účinné.
Prečo sa teda Čína pripojila k štátom, ktoré sankcie schválili a začali uplatňovať?
Pretože Severná Kórea v priebehu niekoľkých posledných rokov urýchlila vývoj svojich jadrových rakiet. Čínu to prinútilo pripojiť sa k medzinárodnej koalícii a zaviesť voči Severnej Kórei sankcie.
Podvolila sa vláda v Pekingu nátlaku OSN?
Rozhodne nie. Ak sa na to pozerám z pohľadu vlády, tak sankcie chcela zaviesť. Ak by mala s týmito opatreniami akýkoľvek problém, mohla ich kedykoľvek zmietnuť zo stola ešte pred tým, než vôbec vstúpila do diskusií o prijatí rezolúcie OSN.
Odmietate, že Peking tieto sankcie porušuje?
Rozhodne áno. Je tu totiž jeden dôležitý faktor. Každý z medzinárodných hráčov sa zblízka pozerá a monitoruje, ako Čína tieto sankcie zavádza. Každá aktivita Číny, ktorá by naznačovala akékoľvek porušovanie sankcií, by mohla byť ľahko zistená. To by čínu nepochybne vrhlo do veľmi zlého medzinárodného svetla. Navyše, po tom, ako Severná Kórea koncom vlaňajška dospela do štádia, že disponuje základným stupňom jadrového odstrašenia, začala silnú diplomatickú ofenzívu s cieľom vybudovať pozitívne vzťahy s vonkajším svetom. Strategickú pozornosť venuje vývoju domácej ekonomiky. Ak sa chce hospodársky rozvíjať, otvárať sa svetu, prijímať reformy a byť napojená na medzinárodné dianie, je to najlepší spôsob, ako sa transformovať na normálnu krajinu.
V čom vidíte hlavnú príčinu, že celý tento proces ide veľmi pomaly?
Základný problém Severnej Kórey spočíva v tom, že súčasný režim je pri moci už príliš dlho. To je hlavný dôvod súčasnej severokórejskej paranoje. A najlepší spôsob, ako jej čeliť, je podporovať výmenu informácií medzi Pchjongjangom a vonkajším svetom. Treba mu pomôcť lepšie pochopiť medzinárodný systém. Čína sa chce chopiť príležitosti transformovať Severnú Kóreu. Skúma možnosti, aké opatrenia by mohla prijať, aby zlepšila ekonomickú spoluprácu a zintenzívnila obchodné vzťahy so Severnou Kóreou. Samozrejme, bez toho, aby porušila sankcie OSN. Ja som presvedčený, že oblasti takejto spolupráce existujú. Musíme si počkať, čo sa dá v tomto smere spraviť. V každom prípade zo strany Číny existuje veľmi silný záujem, aby to dosiahla už v najbližšej budúcnosti.
Čo si myslíte o možnosti opätovného zjednotenia oboch Kóreí v najbližších rokoch, prípadne desaťročiach. Je to reálne?
Ja si myslím, že táto možnosť je momentálne príliš vzdialená a prichádza do úvahy skôr ako dlhodobá vízia. O tom, že sa znovuzjednotenie dosiahne niekedy v blízkej budúcnosti, sa dá uvažovať len veľmi ťažko. Znovu opakujem základný fakt, že Severná Kórea sa tak skoro nevzdá svojich jadrových zbraní. Severokórejský režim sa vo veľmi blízkej dobe nezmení. Za týchto okolností nevidím žiadny reálny základ pre dosiahnutie rýchleho znovuzjednotenia oboch Kóreí. A to aj napriek tomu, že sa dnes zlepšujú vzťahy medzi nimi.
Neobávate sa, že v prípade zjednotenia by sa americké rakety mohli dostať priamo na čínske hranice?
Ja si myslím, že práve v tom je problém. Napokon, v otázke rozmiestnenia amerického systému protiraketovej obrany v Južnej Kórei vznikol už v minulosti veľký spor. Čína proti tomuto nasadeniu ostro protestuje. V súvislosti s tým už Južnú Kóreu ekonomicky potrestala.
Dá sa tomuto vývoju nejako zabrániť?
Vzhľadom na to, že severokórejské jadrové zbrane zostanú na polostrove aj v budúcnosti, sa nedokážeme vyhnúť tomu, že Spojené štáty, Južná Kórea a Japonsko budú aj naďalej posilňovať svoju bezpečnostnú spoluprácu. Rozmiestnia viac moderných vojenských zariadení do tohto regiónu vrátane oboch druhov zbraní – útočných aj obranných.
Ako na to zareaguje vaša krajina?
Čína bude toto vojenské nasadenie vnímať prinajmenšom ako hrozbu namierenú voči nej. Tým pádom sa vystupňuje výzva, aby Čína, Spojené štáty a Južná Kórea udržali svoje vzťahy na súčasnej úrovni a zabránili ich zhoršeniu ako výsledok jadrových kapacít Severnej Kórey.
Vo východnej Ázii sú v súčasnosti dve veľmoci s globálnym dosahom – Čína a Japonsko. V nedávnej minulosti podnikli obe krajiny určité kroky k zlepšeniu ich vzájomných vzťahov. Môžu sa sa nich stať skutoční partneri, a to aj napriek istým dosiaľ nevyriešeným problémom, ako je spor o ostrovy Tiao-jü-tao vo Východočínskom mori, ktoré sú v Japonsku známe pod názvom Senkaku, či návštevy japonského premiéra vo vojnovej svätyni Jasukuni?
Ja v tomto smere vôbec nie som optimistický. V oboch krajinách, Číne aj Japonsku, narastá nacionalizmus obyvateľstva. Tieto nacionalistické nálady komplikujú snahu o urovnanie rozdielov, ktoré zahrňajú historické nezhody ako aj územné spory. Oba národy sa navzájom čoraz viac osočujú z toho, že sú nedôveryhodné krajiny s nerozumnými obyvateľmi. Jeden druhého vidia vo veľmi negatívnom svetle. Tento trend naďalej pokračuje. Čo je ešte dôležitejšie, Japonsko vidí Čínu ako dlhodobo najvýznamnejšiu hrozbu pre svoju bezpečnosť.
Čo pre Tokio predstavuje najväčšiu hrozbu zo strany Pekingu?
Čína neustále posilňuje svoje vojenské kapacity vo všetkých oblastiach. Peking v prvom rade buduje veľmi silné vzdušné a námorné sily, ktoré môžu mať priamy dosah na japonskú bezpečnosť. Výsledkom je to, že Japonsko má silnú motiváciu, aby prehlbovalo svoju vojenskú spoluprácu so Spojenými štátmi. Tokio zároveň zintenzívňuje vzťahy s krajinami mimo tohto regiónu, aby mohlo čeliť čínskej vojenskej moci.
Môžete povedať konkrétne kroky Tokia v posilňovaní svojej obrany?
Japonsko je členom skupiny Švorstranného bezpečnostného dialógu, ktorá zahŕňa aj Austráliu, Indiu a Spojené štáty. Tokio takisto spolupracuje v bezpečnostnej oblasti s krajinami regiónu juhovýchodnej Ázie ako je Vietnam či Filipíny. Cieľom Japonska je v skutočnosti budovať silnejšie vzťahy a spoluprácu so všetkými ostatnými v tomto regióne, aby mohli vzdorovať čoraz agresívnejšej Číne. Takže toto napätie medzi Čínou a Japonskom len narastá a ja nevidím žiaden dôvod na to, aby sme mali nádej veriť, že sa niečo dramaticky zmení v tomto celosvetovo dôležitom vzťahu.
Zmenilo sa niečo vo vzťahu Číny so Spojenými štátmi po nástupe nového amerického prezidenta Donalda Trumpa k moci?
Ich vzťah vyvoláva veľké obavy, pretože Spojené štáty a Čína sa jeden druhého nepýtajú, čo majú robiť. Ich záujmy postupne začínajú do seba narážať v mnohých dôležitých oblastiach. Čína je veľmocou na vzostupe, ktorá má protichodné záujmy so Spojenými štátmi v Juhočínskom či Východočínskom mori, ako aj v dôležitých regionálnych otázkach ako sú napríklad bezpečnostné štruktúry či rastúca snaha Spojených štátov zasahovať do vývoja v tomto regióne. Takže tie dve krajiny majú skutočne navzájom si odporujúce záujmy. A čo je ešte dôležitejšie, stupňuje sa medzi nimi aj politická konfrontácia.
V akom zmysle?
Spojené štátu chcú, aby Čína sa vo väčšej miere stala demokratickou spoločnosťou s otvorenou mysľou. Skutočnosť je však taká, že Číňania sa vôbec nepohybujú týmto smerom. Takže narastá konflikt ich hodnôt. Spojené štáty vidia čoraz viac vidia v Číne, ktorá sa obracia k autoritárskemu zriadeniu, svojho primárneho dlhodobého rivala. V nedávnych oficiálnych amerických dokumentoch vrátane Národnej bezpečnostnej stratégie, Národnej vojenskej stratégie alebo jadrových reportov všetci predstavitelia veľmi jasne definujú Čínu ako najvýznamnejšieho dlhodobého konkurenta Spojených štátov. Takže tento priamy strategický vývoj spôsobuje, že obe krajiny investujú viac do svojich vojenských schopností a príprav na konflikt v tejto oblasti.
Doteraz sme sa bavili o čínskych oponentoch. Ktorá krajina bude v najbližších rokoch najdôležitejším partnerom Pekingu?
Realita je podľa môjho názoru taká, že Čína buduje užšie vzťahy s Ruskom. A západné krajiny zohrali veľmi dôležitú úlohu v tom zmysle, že Čínu a Rusko naviedli na cestu vzájomného zblíženia. Obe krajiny zdieľajú podobné politické názory, voči sebe navzájom si prejavujú sympatie. Majú tiež podobné geostrategické záujmy v ázijsko-pacifickom regióne. Ich stanoviská a zmýšľanie v niektorých regionálnych záležitostiach vrátane severokórejského jadrového programu sú veľmi podobné. Takisto sme svedkami toho, že tieto dve krajiny rozvíjajú silnejšiu spoluprácu v oblasti vojenských zariadení, využívania zdrojov a podobne. Takže ja si myslím, že Čína sa bude stále viac spoliehať na Rusko v ich strategickej konkurencii so západnými krajinami. A Rusko sa podobným spôsobom bude spoliehať na Čínu.
Kde vidíte úlohu Európskej únie v medzinárodných vzťahoch Číny?
Nie som úplne kvalifikovaný na to, aby som mohol zodpovedať túto otázku. Skutočne sa nezaoberám vzťahmi medzi Európskou úniou a Čínou. Avšak osobne si myslím, že Čína by si mala vytvárať obraz zodpovedného medzinárodného lídra a zohrávať veľmi aktívnu úlohu v medzinárodnej správe. Jej rola v medzinárodnom systéme je nespochybniteľná. Z tohto hľadiska je pre Čínu imperatívom, aby spolupracovala s krajinami EÚ a aby si získala ich podporu a dobré meno u nich. Európska únia je neutrálnejším celkom v porovnaní so Spojenými štátmi, ktoré sú pre Čínu strategickým konkurentom. Preto je v najvyššom záujme Číny, aby zaistila, že bude mať podporu jej členských krajín.
Kto je Tchung Čao
Šéf výskumu Programu jadrovej politiky čínskeho Centra pre globálnu politiku Carnegie Čching-chua v Pekingu má za sebou pôsobenie na viacerých prestížnych inštútúciách vrátane americkej Harvardovej univerzity. Jeho výskum sa zameriava na strategické bezpečnostné otázky vrátane jadrových zbraní, ich kontroly a nešírenia, protiraketovej obrany, nadzvukových zbraní či vesmírnej bezpečnosti.