Severokórejský líder Kim Čong-un urovnáva vzťahy s Južnou Kóreou i americkým prezidentom Donaldom Trumpom. Je hrozba z jeho strany definitívne zažehnaná?
Nepovedal by som, že všetko nebezpečenstvo je už za nami. Riziko tu stále je a nedá sa odstrániť len tak zo dňa na deň. Severokórejský režim systematicky budoval svoje kapacity jadrových zbraní aj balistických striel, a práve to dlhé roky prispievalo k zvyšovaniu napätia.
Čo na tento vývoj hovorí Japonsko?
Samozrejme, my vítame stretnutia medzi Kimom a juhokórejským prezidentom Mun Če-inom. Takisto radi vidíme, že sa vo veci Severnej Kórey priamo angažujú Spojené štáty. Najskôr si však musíme počkať, ako sa bude situácia vyvíjať po samite prezidenta Trumpa s Kimom v Singapure. Nechceme podľahnúť eufórii, ktorá vznikla po všetkých týchto schôdzkach.
Pred samitom v Singapure sa obaja lídri vyhrážali jeho zrušením...
Myslím si, že to je normálny a štandardný spôsob, akým sa riešia tieto veci. Mňa osobne to neprekvapuje. V mnohých prípadoch sme v minulosti boli svedkami takéhoto správania nielen Kima, ale aj ďalších politikov. Kim sa takýmto spôsobom snažil získať si pre seba čo najvýhodnejšiu pozíciu. Z jeho strany išlo viac-menej o taktický manéver pred stretnutím s Trumpom. Ja som však vždy bol optimistický v tom, že sa tento míting uskutoční v plánovanom termíne. Pripomínam však, že by sme od neho nemali mať prehnané očakávania. Musíme vyčkať, čo prinesie z dlhodobého hľadiska.
Pchjongjang v minulosti vypálil niekoľko rakiet, ktoré leteli aj smerom k Japonsku. Obávajú sa ľudia vo vašej krajine skutočného útoku?
Báli sa skôr toho, že obývané územie Japonska by mohli náhodne zasiahnuť vypálené strely (úsmev). Naše obavy z testov severokórejských rakiet však už teraz nie sú také veľké, ako boli predtým. Ak mám hovoriť vážne, už len samotný fakt, že Severná Kórea bola schopná vybudovať si arzenál balistických striel, znamená, že riziko tu stále existuje. A to nielen pre Japonsko, ale najmä pre Južnú Kóreu. Aby sme dokázali tejto hrozbe čeliť, musíme byť na ňu pripravení. Ľudia by mali byť o tomto riziku informovaní. Prirodzene, od štátu očakávajú, že urobí primerané prípravy, aby ich ochránil.
Je teda japonská vláda pripravená na prípadný útok zo strany Pchjongjangu?
To závisí od definície tohto pojmu. Čo si predstavujete pod slovom pripravená? Ja som presvedčený, že naši profesionálni vojaci sa vždy usilujú urobiť všetko, čo je v ich silách, aby boli pripravení reagovať na akýkoľvek prípadný útok, ktorý by mohol nastať. Ale je prácou politikov a diplomatov, aby zaistili, že sa nič také nestane.
Považujete možnosť znovuzjednotenia oboch častí Kórejského polostrova za reálnu? A chceli by to vôbec mocnosti ako Čína? Americké rakety by sa potom mohli ocitnúť priamo na jej hraniciach...
Nie som si istý, či by skutočne došlo k možnosti, ktorú ste načrtli v závere vašej otázky. Ak by sa totiž Sever a Juh skutočne začali spájať, do tohto procesu by vstúpilo viacero mocností, ktoré by určovali podmienky. Medzi nimi by rozhodne bola aj Čína. A ja si nemyslím, že by Peking chcel vojakov Spojených štátov na svojich hraniciach. Takže možnosť, že by sa americké rakety v prípade znovuzjednotenia ocitli na severnej hranici Kórey a dokonca by mierili na Čínu, nepovažujem za pravdepodobnú. Určite to nebude súčasťou budúceho plánu.
Môže podľa vás dôjsť k spojeniu oboch Kóreí v blízkej budúcnosti?
Čo sa týka termínu samotného zjednotenia, potrebovali by sme vedieť všetky informácie, ktoré majú hlavní aktéri k dispozícii. Jedine tie by mohli podporiť akékoľvek úvahy, že by k tomu čoskoro mohlo dôjsť. Som si istý, že Kórejčania majú veľmi silné očakávania a túžbu po znovuzjednotení. Oni skutočne tvoria jeden národ. Zatiaľ nám však doterajšie diskusie medzi Severom a Juhom či medzi Severom a Spojenými štátmi nenaznačili, do akej miery by spojenie mohlo byť v najbližšej budúcnosti pravdepodobné. Mne osobne z celého vývoja nevychádza žiadny vyslovene pozitívny signál, ktorý by naznačoval, že znovuzjednotenie je tesne pred nami.
Vo východnej Ázii sú dve veľmoci s globálnym dosahom – Japonsko a Čína. V nedávnej minulosti obe krajiny spravili výrazné kroky k zlepšeniu vzájomných vzťahov. Môžu byť dnes skutočnými partnermi a spolupracovať v politickej oblasti?
Áno. Ja som presvedčený, že skutočnými partnermi musíme byť. Prirodzene, geograficky sme príliš vzdialení na to, aby sme sa mohli považovať za susedov. Čína však pre nás vždy bola krajinou s veľkým potenciálom. V priebehu niekoľkých posledných desaťročí sa dokázala úspešne rozvinúť do ekonomickej veľmoci globálnych rozmerov. Úspešné je aj Japonsko, ktoré sa stále teší veľmi vysokej úrovni ekonomickej prosperity. Takže Japonsko a Čína podľa mňa musia spolupracovať. A to nielen na politickej úrovni v záujme mieru a stability regiónu.
Kde ešte vidíte možnosti ďalšej spolupráce?
Dôležité je takisto zabezpečiť pokračovanie ekonomickej prosperity regiónu a vlastne aj celého sveta. A k rozumnej realizácii tohto cieľa môže prispieť práve intenzívnejšia spolupráca medzi Japonskom a Čínou. Lídri oboch krajín sa už vyjadrili, že majú tento zámer. Chcú zlepšiť naše vzájomné vzťahy. Úprimne povedané, tie počas dlhých rokov neboli veľmi dobré. Dnes však obe strany klopú na dvere, ktoré otvoria nové možnosti spolupráce.
Medzi Tokiom a Pekingom je stále niekoľko problémových otázok, napríklad spor o ostrovy Senkaku, ktoré sú v Číne známe ako Tiao-jü-tao, či návštevy japonských premiérov v kontroverznej vojnovej svätyni Jasukuni...
Ak si dobre spomínam, japonský premiér svätyňu Jasukuni v posledných rokoch nenavštívil. Čo sa týka územných nárokov, ktoré si Čína robí na ostrovy Senkaku, to je niečo relatívne nové. Nespája sa to s vojnovou históriou ako v prípade Jasukuni. Problém nastal v 70. rokoch minulého storočia, keď sa vďaka misii OSN zistilo, že neďaleko ostrovov sa nachádzajú veľké zásoby ropy. Až vtedy Čína náhle prejavila záujem a prihlásila sa k ostrovom. Ich nároky boli v tom čase veľmi silné.
Snažíte sa tento problém vyriešiť s Pekingom diplomatickou cestou?
My sme presvedčení, že je to už uzavretá záležitosť. Ale kým Čína predkladá na tieto ostrovy svoje nároky, musíme s ňou o tom diplomaticky rokovať. V tejto záležitosti však nie je žiadny zásadný vývoj. My sa pokúšame vyriešiť názorové rozdiely a pokračovať v procese zlepšovania našich vzťahov vo všetkých oblastiach. Vyvíjame veľké úsilie, aby sme tento cieľ dosiahli. Nie je to však vôbec jednoduché. Nedá sa očakávať, že všetky spory budú v blízkej budúcnosti definitívne vyriešené.
Prezident Trump prekresľuje zahraničnú politiku USA. Aký dosah to má na vaše vzájomné vzťahy? Sú Američania naďalej vaším hlavným spojencom?
Moja odpoveď znie: jednoznačne áno. V oblasti medzinárodných vzťahov zostávajú Spojené štáty pre Japonsko najdôležitejším partnerom. A to predovšetkým v otázke bezpečnosti. Máme však na to aj viacero iných dôvodov. Je nesporné, že príchod prezidenta Trumpa do Bieleho domu sa v mnohých kútoch sveta stretol s rozdielnymi reakciami. Z japonskej perspektívy je však dôležité, že Trump vyjadril odhodlanie spolupracovať s našou krajinou. Prevzal záväzok, že Spojené štáty budú aktívne pôsobiť v oblasti východnej Ázie. Potvrdil, že americká prítomnosť v regióne bude pokračovať, čo je z hľadiska mocenskej rovnováhy veľmi dôležité. A v súvislosti s týmto záväzkom podnikol už aj skutočné kroky.
Existujú medzi Tokiom a Washingtonom nejaké problémy?
Určite nie všetky záležitosti, ktoré východoázijským krajinám adresujú Spojené štáty, sú pre nás pozitívne. Nepochybne nás sklamalo napríklad náhle americké rozhodnutie vystúpiť z Transatlantického partnerstva. Z nášho pohľadu však Spojené štáty pod vedením prezidenta Trumpa sú a aj naďalej zostanú skutočne silným partnerom pre Japonsko, najmä z perspektívy toho, akej situácii v súčasnosti čelíme vo východnej Ázii.
V Japonsku odnedávna platí zákon, ktorý prvýkrát od skončenia druhej svetovej vojny umožňuje nasadenie armády do zahraničných misií. Má vaša krajina ambíciu stať sa nielen ekonomickou, ale aj politickou a vojenskou veľmocou?
Nie, Japonsko takéto úmysly rozhodne nemá. Musíme však brať na vedomie, že bezpečnostná situácia v bezprostrednom okolí Japonska sa v uplynulej dekáde vyhrotila a v súčasnosti je extrémne vážna. A to najmä kvôli nasadeniu severokórejských jadrových zbraní a balistických striel. Znepokojujúci je tiež veľmi asertívny a agresívny spôsob, akým Čína stupňuje svoje námorné aktivity. Toto všetko zvyšuje obavy japonskej verejnosti, či by náš obranný systém a fyzické kapacity boli v prípade potreby dostatočne pripravené na túto hrozbu. Z toho vyplýva aj zákon, ktorý ste spomínali. Verejnosť silno podporuje politiku súčasnej vlády, ktorá pokračuje v budovaní vysokej pripravenosti na všetkých úrovniach. Skrátka aby boli inštitúcie schopné okamžitej reakcie, v krajine existoval primeraný právny rámec a mali sme zavedený vhodný obranný systém, pomocou ktorého by sme zvládli všetky tieto výzvy.
Kde vidíte úlohu a pozíciu Európskej únie v medzinárodných vzťahoch Japonska?
Európa je pre Japonsko veľmi dôležitým partnerom. A to nielen z ekonomického hľadiska. Je súčasne spojencom, ktorý s nami zdieľa hodnoty demokracie a rešpektovania ľudských práv. Žijeme v období antiglobalizácie a populizmu. Sme svedkami toho, že v niektorých častiach sveta sa stráca dôvera ľudí v demokratický systém a jeho hodnoty. Výsledkom tohto vývoja je úspech autoritárskych režimov v ekonomikách, ako je Čína. Tá nie je skutočnou demokratickou krajinou, ale je veľmi úspešná. A niektorí ľudia v určitých častiach sveta vidia, že demokratické vlády nie sú schopné urobiť pre nich čokoľvek, čo oni chcú.
Hrozí podľa vás niektorým krajinám Európy, že by mohli opustiť model liberálnej demokracie?
Niekomu sa môže zdať, že model čínskeho vládnutia môže v skutočnosti fungovať lepšie než liberálna demokracia. Ja si však nemyslím, že by ktokoľvek v Európe nasledoval tento čínsky model. Ja si želám, aby v našich krajinách pokračovala demokracia a trhová ekonomika so všetkým, čo k tomu patrí. Je to rozhodne lepší systém. Obe strany, Japonsko aj Európa, musia tvrdo pracovať, aby ľuďom dokázali, že toto je systém, ktorý stojí za to, aby sme v ňom pokračovali a presadzovali ho. Takže my sa na Európu pozeráme nielen ako na ekonomického partnera, ale aj spojenca v súboji myšlienok, akejsi súťaži politickej filozofie. Všetci by sme spolu mali zaistiť, aby demokracia prežila. Musíme však svetu dokázať, že je rozhodne lepšia než iné systémy.
Kto je Koiči Ai
Absolvent práva na Tokijskej univerzite vstúpil v roku 1989 do služieb japonského ministerstva zahraničných vecí. Postupne prešiel misiami vo Washingtone, v Ottawe, Jakarte či New Yorku. V júli minulého roka sa postavil na čelo Japonského inštitútu medzinárodných záležitostí.