Ako by ste zhodnotili minulý rok z pohľadu vojny na Ukrajine, čakali ste viac najmä od protiofenzívy Kyjeva? A považujete jej priebeh istým spôsobom za sklamanie? Alebo, naopak, naplnila vaše očakávania?
Nejde ani tak o to, či som ja od nej niečo očakával alebo neočakával. Skôr mám pocit, že sme si ako svet alebo presnejšie západné spoločenstvo naprojektovali príliš veľké očakávania. A tie sme následne použili ako akési prvotné okuliare pre to, čo sa malo na Ukrajine v minulom roku diať. Keď potom vývoj nie úplne korešpondoval s tým, čo sme si spočiatku predstavovali, tak sme začali prejavovať isté sklamanie. Ja naozaj nie som celkom presvedčený o tom, že práve toto je ten najsprávnejší prístup k celému problému. Musíme sa na to pozrieť aj z inej perspektívy.
Skúste teda vysvetliť, ako sa na to pozeráte...
Keď sa celý ten konflikt začal, tak kvalifikované odhady hovorili o tom, že Ukrajina vydrží asi desať dní. Potom režim v Kyjeve padne, lebo sa jednoducho nebude vedieť brániť takej masívnej sile, akú Rusko predstavovalo na začiatku útoku. No o chvíľku začneme už tretí rok tejto vojny a Rusko nevyhráva. Ukrajina sa stále efektívne bráni. Vojna nie je lineárna, vždy má určité fázy. Niekedy sa viac darí jednej a inokedy druhej strane. Súčasné zmeny na frontovej línii nie sú strategické a túto vojnu nerozhodnú. Dôležité je pritom to, ako vyzerá celkový obraz. Samozrejme, zahŕňa to veľa vecí, ktoré môžu byť a skutočne aj sú problematické.
Ako teda z vašej perspektívy vyzerá celkový obraz konfliktu?
Po dvoch rokoch vojny zrejme nie je až taký strašný a pesimistický, aby sme teraz museli prepadať úplnej beznádeji a pocitu, že sa vôbec nič nedarí. Prirodzene, sú tu veci, ktoré asi bude treba robiť trošku ináč a aj Ukrajina si ich bude musieť prehodnotiť. Nateraz je však dôležité práve to, že Ukrajinci dokážu brániť svoju nezávislosť a územnú celistvosť a že Rusko nevyhráva. A so súčasnými silami ani nemá perspektívu, že by vyhrať mohlo.
Každopádne sa hovorilo, že by protiofenzíva mohla do konfliktu priniesť výrazný zlom. Spočiatku sa Ukrajine naozaj darilo oslobodzovať okupované územia. Teraz to však vyzerá skôr tak, že na fronte postupujú Rusi. V čom vidíte hlavný dôvod? Alebo je to prirodzený vývoj, keď sa raz darí jednému a inokedy druhému?
Bolo by asi veľmi optimistické očakávať, že vojna bude prebiehať tak, že celý čas sa bude dariť iba jednej strane a tej druhej nebude. A že takýmto spôsobom bude postupovať až do konca. Možno to nie je úplne najlepší príklad, ale keď si spomenieme povedzme na druhú svetovú vojnu, tak tiež to nebol konflikt, kde jeden zaútočil, celý čas tlačil a nakoniec vyhral. Prípadne jeden zaútočil, protivník zatlačil naspäť a následne už len vyhrával. Tá vojna sa na základe aktuálneho vývoja naozaj prelieva z jednej strany na druhú. Samozrejme, z pohľadu obyvateľov Ukrajiny je nesmierne dôležitá každá dedina, každý jeden dom, kde bývajú ľudia, každá jedna pôda, ktorá sa obrába. Strategický pohľad je však trochu iný.
Aký je teda celkový strategický pohľad na priebeh vojny?
Keď sa v nej odzoomujeme od spomínaných faktorov, tak zistíme, že musíme byť realisti. Jednoducho si treba uvedomiť, že na niektorých miestach sa posunie jedna strana, na iných druhá. Platí pritom to, čo som povedal už pred chvíľkou – dôležité je, ako vyzerá celá vojna. A jej výsledok je zatiaľ taký, že Ukrajinci sa efektívne bránia. Rusko stratilo už 90 percent armády, ktorá v roku 2022 napadla Ukrajinu. To sú nepredstaviteľné straty. Toto je veľmi dôležitý fakt, na ktorý sa často zabúda. Rusko nevyhráva a nie je v stave, aby získalo takú výhodu, že by Ukrajina túto vojnu prehrala. Pravda tiež je, že Rusko sa prispôsobuje, učí sa na mieste. A niekde je efektívnejšie ako v minulosti. Ale strategickú prevahu určite nezískalo.
Ozývajú sa hlasy, že z vojny stáva zamrznutý konflikt. To, čo, hovoríte, však tomu príliš nenasvedčuje – vojna je stále živá a veci v nej sa neustále posúvajú a menia...
Súčasný konflikt sa určite nemôže nazvať zamrznutý a dokonca ani ako zaseknutý. To, že sa frontová línia zásadne nemení, neznamená, že táto vojna nie je aj naďalej veľmi intenzívna. Ani jedna strana neprestáva bojovať – obidve nasadzujú nové prostriedky, menia taktiku aj spôsob boja. Situácia sa vyvíja a ukazujú sa i noví aktéri, ktorí jednotlivé strany podporujú alebo nepodporujú. Straty, osobitne na ruskej strane, sú jasným dôkazom, že intenzita sa neznižuje. A k tomu všetkému Kyjev nedopustí, aby sa z tejto vojny stal zamrznutý konflikt. Žiada skôr o väčšiu pomoc, aby sa v tom konflikte vedel pohnúť dopredu.
Niektorí politici a dokonca aj predstavitelia slovenskej vlády dlhodobo vyzývajú, aby sa Ukrajinci viac snažili o dosiahnutie mieru. Vladimir Putin však i najnovším bombardovaním dokazuje, že mu nejde o žiadnu dohodu, ale o totálny pád a podriadenie Ukrajiny...
Neprináleží mi komentovať slovenských predstaviteľov. Vo všeobecnosti si však môžem pomôcť generálnym tajomníkom NATO Jensom Stoltenbergom. Ten dlhodobo hovorí, že želaním nás všetkých je to, aby sa tento konflikt skončil a ideálne mierovou cestou. Teda aby sa vyriešil bez toho, že ľudia budú musieť zomierať. Žiaľbohu, z ruskej strany dnes nevidíme žiadnu vôľu sadnúť si za rokovací stôl a snažiť sa o mierové riešenie – napriek tomu, že tu bolo niekoľko výziev od pápeža a kontakty prebiehali aj cez viaceré západné štáty. Hovorí sa, že ak prestane bojovať Rusko, bude koniec vojny, ak prestane bojovať Ukrajina, bude to jej koniec.
Hlavný problém, prečo sa nedarí ukončiť vojnu, teda vidíte výlučne v postoji Moskvy?
Faktom je, že ruská strana neprejavuje absolútne žiadny záujem o začatie mierových rozhovorov. Dôvodom je, že prezident Vladimir Putin je presvedčený, že vojnu dokáže viesť dlhšie než my vydržíme podporovať Ukrajinu. Cesta k mieru je nespochybniteľná demonštrácia, že sa mu to nepodarí – a že túto vojnu jednoducho vyhrať nedokáže. Toto je cesta k mieru. Podmienky hocijakých mierových rokovaniach majú v rukách len Ukrajinci. Iba oni sami môžu povedať, aké pravidlá budúceho mierového usporiadania sú ochotní akceptovať.
V Bruseli sa stretávate s kolegami z ostatných členských krajín NATO. Majú i naďalej záujem pokračovať v dodávkach vojenskej pomoci Ukrajine?
Tak ako na začiatku, aj v tejto fáze sú štáty, ktoré pomáhajú intenzívne, ale i tie, čo pomáhajú menej. Je pravdou, že mnohé z krajín, ktoré výrazne pomáhali na začiatku – osobitne z východného krídla – už vyčerpali svoje sklady a vôbec všetko, čo sú schopné dať. Toto možno ešte nie je prípad trošku ďalej na západ od Ukrajiny. Všetky štáty sa však zhodujú v jednom – dnes to už nie je len o tom, čo darujeme z našich skladov, ktoré sú v mnohých prípadoch naozaj takmer prázdne.
O čom to teda dnes primárne je?
O tom, ako naštartujeme vlastnú produkciu a zbrojársky priemysel. Myslím si, že aj tu má Slovensko jasnú pozíciu. Štát predsa nebráni slovenským firmám, aby ďalej vyrábali a dokonca zvyšovali svoju výrobu – či už munície, rôznych odmínovacích zariadení alebo ďalších vecí. Práve toto je druhý faktor. Pred celým Západom teraz stojí úloha pomáhať Ukrajine nielen vojensky, ale zároveň dopĺňať svoje vlastné sklady. A toto je priorita aj pre Slovenskú republiku. Znamená to obnoviť si naše zásoby, investovať do našich výrobných kapacít a naplniť sklady možno ešte viac, než tomu bolo v minulosti. Nasledujúce roky budú rokmi masívnych investícií do výrobných kapacít a do posilňovania obrany.
Vidíte počas rozhovorov s kolegami z iných krajín, že po vypuknutí vojny význam Slovenska ako suseda Ukrajiny stúpol? Zaujímajú sa viac o naše názory a stanoviská?
Osobitne v prvých mesiacoch konfliktu sa veľká pozornosť sústreďovala na Slovensko, ale aj na Poľsko, na Maďarsko či na Rumunsko. Skrátka na štáty, ktoré s Ukrajinou susedia. Obzvlášť v prípade Slovensku je využívaná expertíza, ktorú máme už roky – mali sme ju dokonca dávno pred vypuknutím konfliktu. Predsa len, sme susedia a s Ukrajinou sme mali intenzívne vzťahy aj predtým. Myslíme si, že aj vďaka týmto kontaktom jej rozumieme oveľa viac než niektorí západnejší spojenci. O túto expertízu bol zvýšený záujem. Práve vďaka našej pomoci sme často počúvali, že boxujeme vo výrazne vyššej váhovej kategórii. Samotne vzťahy s Ukrajinou sa dostali na historicky najpozitívnejšiu úroveň.
Vnímajú a oceňujú našu pomoc aj v západných štátoch?
Áno, samozrejme. Bolo a stále je oceňované najmä to, že Slovensko otvorilo svoje hranice a územie pre ľudí, ktorí utekali pred následkami tejto vojny a že Ukrajine pomáhalo takmer od prvého dňa. Toto všetko sú veci, na ktoré sa skrátka nezabúda. Napokon jedným z dôkazov, že sa o Slovensko zaujíma celá Severoatlantická aliancia, je aj vojenská prítomnosť umiestnená na území našej krajiny s tým, aby zvýšila bezpečnosť občanov. Aj toto je znak, kde sa asi Slovensko nachádza, aké je jeho postavenie a ako sa oň spojenci zaujímajú. Takto spoločná bezpečnosť funguje – keď my ukážeme vôľu pomáhať iným, prispieť k spoločným aktivitám a napĺňať spoločné priority, tak aj ostatní majú väčšiu ochotu prísť na pomoc Slovensku. Na toto nesmieme zabúdať – naša bezpečnosť nie je jednosmerná cesta, kde všetko dostaneme za nič.
Najnovšie správy hovoria o tom, že Rusi majú pri severných hraniciach Ukrajiny 19-tisíc vojakov. Počíta Aliancia v rámci svojej stratégie so scenárom, že ruské pozemné sily znovu zaútočia na Charkov?
Táto vojna nás naučila jednu vec – môžeme mať všelijaké odhady a očakávania. V mnohých prípadoch sme sa mýlili, mnohé sme zle odhadli. A naopak, niektoré sme odhadli dobre. Ani teraz nejde o to, čo od toho NATO očakáva, ale ako je Ukrajina schopná brániť sa takýmto scenárom a ako jej v tom vieme pomôcť. A popri tom, samozrejme, je hlavnou úlohou to, ako sa dokážeme postarať o našu vlastnú obranu a bezpečnosť.
Akú formu pomoci teda NATO preferuje?
NATO prijalo politické rozhodnutie, že nebude Ukrajine poskytovať smrtiacu pomoc. To robia štáty bilaterálne. NATO chce pomáhať Ukrajincom hlavne vecami, ktoré iní nerobia. Či už je to vybavenie, skúsenosti pri plánovaní alebo dlhodobom budovaní ich ozbrojených síl, respektíve pomoc, aby Ukrajinci boli schopní prežiť zimu a vojaci mali zimné vybavenie. Nie je toho málo. Tu všade je dnes Aliancia prítomná.
V každom prípade stratégia NATO sa mení a prispôsobuje sa vývoju priamo na bojisku...
Samozrejme, bolo by prekvapením, keby si popritom NATO nerobilo vlastné analýzy, čo sa môže a čo nemôže stať. Predovšetkým aby sme my sami boli pripravení brániť sa rôznym bezpečnostným dôsledkom, ktoré by z tohto celého mohli vyplynúť. Ak tá vojna niečo v Aliancii zásadne zmenila, tak je to spôsob, akým sa ona sama pozerá na vlastnú obranu. Naozaj musí byť schopná reagovať od prvej minúty a na prvom centimetri spojeneckého územia. Veď aj preto sú rozmiestnené sily na východe NATO. Tie tam nie sú pre nejaké útočné operácie.
Prečo tam teda sú?
Čisto na obranu. Nielen na Slovensku – nie sme v tomto smere exkluzívni – ale v ôsmich štátoch na východnom krídle. Spojenci tam jeden druhému vypomáhajú, aby sa občania mohli cítiť bezpečnejšie. Takže áno, Aliancia sa pozerá aj na to, ako sa vojna mení a vyvíja. Učí sa z nej, ako lepšie obraňovať svoje územie. A učí sa takisto z toho, ako je tá vojna vedená. Vrátili sa postupy, technika aj vedenie boja, o ktorých sme si mysleli, že patria do úplne inej doby.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 12% na dočítanie.
Zostáva vám 12% na dočítanie.