Nie je ťažké domyslieť si, aké myšlienky sa roja v hlavách obyvateľov severofrancúzskej dedinky Bertangles, keď 22. apríla 1918 mlčky a nepochybne aj škrípajúc zubami sledujú procesiu, smerujúcu k miestnemu cintorínu.
V sprievode vedenom armádnym kňazom vidia pietne kráčajúcich príslušníkov britských a austrálskych jednotiek a medzi nimi pomaly idúce nákladné auto, na ktorého korbe je položená rakva obsypaná kvetmi. Tú na cintoríne šiesti dôstojníci prenesú k hrobu, prebehne tam aj liturgický obrad a napokon zaznejú čestné salvy.
Hnev, ktorý pri pohľade na tieto scény ešte mnohí z miestnych dokážu udržať na uzde, sa o niekoľko hodín prejaví naplno – čerstvé miesto posledného odpočinku ktosi pod rúškom noci spustoší.
Dôvod? Samotný pohreb, presnejšie to, komu ho Spojenci, navyše s takou pompou, vystrojili. Nepriateľovi, nemeckému letcovi.
Zostrelili ho predošlý deň, niekoľko kilometrov odtiaľto a od prvej chvíle im bolo jasné, akú „trofej“ si na svoje konto pripísali. Mŕtvym bol totiž Manfred von Richthofen, najslávnejší a najúspešnejší stíhací pilot tejto vojny, ktorý síce v spojeneckých radoch rozosieval smrť, no ktorého zároveň, najmä mnohí britskí letci, ako protivníka rešpektovali. A vedeli, že aj on ich. Preto tá rozlúčka s poctami.
Červený barón, ako ho prezývali, však nebol iba špičkovým bojovým pilotom, ale aj ikonou, s ktorou sa už počas jeho života spájali mnohé legendy.
Vzorový hrdina
Vo veľkej miere sa pod ne podpísala propaganda, ktorá na osobe Manfreda von Richthofena systematicky budovala obraz vzorového hrdinu.
Dôvod, prečo si vybrala práve jeho, bol prostý. Na rozdiel od pozemných bojov, kde v krupobití striel a granátov umierali prakticky denne tisíce vojakov sa ťažko hľadali príklady osobnej odvahy a odhodlania. Naopak piloti lietadiel boli individuálne identifikovateľní a aj ich osobné bojové úspechy sa dali merať – počtom zostrelených nepriateľov.
Práve mladý letecký dôstojník, notabene najväčšie letecké eso celej vojny, mal pôsobiť ako symbol nemeckej bojovej odvahy a nezlomnej vôle, pričom zdôrazňovanie úspechov, ktoré ako pilot dosahoval, nieslo v sebe odkaz, že túto vojnu, napriek zdanlivo neutešenej situácii na bojiskách i v zázemí, môže Nemecko stále vyhrať.
Richthofen, vykresľovaný ako moderný „nebeský“ rytier, sebavedomo a bez problémov likvidujúci jedno nepriateľské lietadlo za druhým, sa tak za krátky čas stal doslova modlou. Noviny pravidelne prinášali jeho príbehy, on sám už v roku 1917 vydal svoje memoáre a pohľadnice s jeho portrétom vychádzali v miliónových nákladoch.
Čo sa však v skutočnosti skrývalo za žiarivou fasádou fenomenálneho vojnového hrdinu?
Ako v knihe Červený barón píše nemecký historik Joachim Castan, je to príbeh hanblivého chlapca, ktorého v jedenástich rokoch poslali do kadetskej školy, aby naplnil ambície svojho ctižiadostivého otca, dôstojníka kavalérie, a dosiahol „nesmrteľnú“ slávu pre cisára a vlasť.
Prvý let? Hrôza
Písal sa rok 1911, keď Manfred von Richthofen, odmalička zbožňujúci poľovačky a jazdu na koni, opustil brány kráľovského kadetského inštitútu v Lichterfelde neďaleko Berlína a nastúpil do služby v pruskom hulánskom regimente Alexandra III. V jeho radoch zamieril po vypuknutí prvej svetovej vojny ako 22-ročný poručík aj na front.
Najprv k ruským hraniciam, už po niekoľkých dňoch však odišiel so svojou jednotkou na západ – do Belgicka a Francúzska. Získal tam síce prvé vyznamenanie, Železný kríž II. triedy, lenže hliadkovanie za nepriateľskými líniami sa mu zdalo nudné.
Túžil po boji, a tak požiadal o preradenie k Luftstreitkräfte, čiže nemeckým vzdušným silám. V máji 1915 mu velenie vyhovelo. Na prvý priamy kontakt s letectvom nespomínal ale budúci elitný stíhač najlepšie.
„Najprv ma šokoval silný prúd vzduchu z vrtule, bol brutálne nepríjemný. Potom som zistil, že v tom hluku a vetre mi pilot nič nerozumie. Papiere, ktoré som mal so sebou, mi odfúklo, prilba sa mi stále zosúvala do očí a bundu som si nemohol poriadne zapnúť. Cítil som sa naozaj veľmi nepríjemne. Kým som si uvedomil, čo sa okolo mňa deje a čo mám robiť, pilot nabral plnú rýchlosť a stroj sa rozbehol. Tak to s nami triaslo, že som sa radšej oboma rukami chytil...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.