Bolo to utajené rokovanie, trvalo asi hodinu a pol a protokol, ktorý z neho vznikol, je plný eufemizmov. Nie div, na konferencii, ktorá sa uskutočnila 20. januára 1942 vo vile SS na brehu jazera Wannsee neďaleko Berlína, sa predstavitelia nacistického Nemecka zaoberali otázkou vyhladenia Židov v Európe. Alebo, ak by sme mali použiť ich terminológiu, „konečným riešením židovskej otázky“.
Zaužívané tvrdenie, že práve na konferencii vo Wannsee padlo rozhodnutie o vyvraždení židovského obyvateľstva, nie je správne. Jednak preto, že medzi jej 15 účastníkmi nebol Adolf Hitler, a tí, ktorí sa na rokovaní zúčastnili, nemali také postavenie, aby mohli o genocíde rozhodnúť. No a po druhé, k hromadnému zabíjaniu Židov dochádzalo totiž už predtým.
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941 išli napríklad v pätách armády špeciálne komandá SS (Einsatzgruppen), ktorých príslušníci vraždili na obsadenom území politických komisárov, komunistov a najmä Židov.
K jednému z najznámejších prípadov došlo v rokline Babij Jar neďaleko Kyjeva, kde v septembri 1941 postrieľali v priebehu dvoch dní takmer 34-tisíc ľudí. Popravy židovského obyvateľstva prebiehali takisto na území Poľska či Srbska a masovo sa už zabíjalo aj v koncentračných táboroch.
Ako po vojne pred súdom priznal bývalý veliteľ tábora Auschwitz I. Rudolf Höss, „hromadné exekúcie pomocou jedovatých plynov sa začali v roku 1941“. Vyrastali tiež budúce vyhladzovacie tábory Chelmno či Belzec.
O čom teda nacisti vo Wannsee rokovali? Jednoducho povedané, o organizácii a praktickej realizácii genocídy. Išlo o jediný bod programu konferencie a zodpovedalo tomu aj zloženie jej účastníkov. Boli medzi nimi tajomníci vybraných ministersti...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.