Druhú svetovú vojnu, ktorej európske dejstvo sa skončilo už na začiatku mája 1945 porážkou nacistického Nemecka, definitívne ukončila až o tri mesiace neskôr bezpodmienečná kapitulácia Japonska.
Na palube americkej bojovej lode Missouri kotviacej v Tokijskom zálive ju 2. septembra 1945 podpísali najprv zástupcovia japonskej vlády a armády, po nich svoje podpisy pod dokument pripojili aj dôstojníci deviatich spojeneckých armád na čele s americkým generálom Douglasom MacArthurom.
Buď sa vzdáte, alebo vás zničíme
Ešte v máji 1945, keď sa už v Európe nebojovalo, Japonci ovládali Thajsko, Malajsko, Indočínu, väčšiu časť Indonézie, rozsiahle oblasti vo východnej Číne, Mandžusko, Kóreu a niektoré tichomorské ostrovy. A hoci Američania postupne dobýjali jeden pacifický ostrov za druhým, Japonsko odmietalo zápas vzdať. Tvrdohlavým postojom jeho vládcov neotriasli ani nálety amerického letectva, ktoré v priebehu vojny vážne poškodili viac než sedem desiatok japonských miest vrátane Tokia.
Američania nakoniec dospeli až k plánom na dobytie Japonska, ktoré by mohlo cisára Hirohita donútiť ku kapitulácii. Operácie Olympic a Coronet, namierené na hlavné japonské ostrovy Kjúšú a Honšú, si však mali podľa odhadov len na americkej strane vyžiadať státisícové straty.
Koncom júla 1945 preto vyslali Spojenci zo svojho zasadnutia v nemeckom Postupime japonskej vláde posledné varovanie. Buď bezpodmienečná kapitulácia, alebo „okamžité a úplné zničenie“.
Tokio však ultimátum prešlo mlčaním, a tak americký prezident Harry S. Truman siahol po krajnom riešení. Tým bolo použitie novej zbrane - atómovej.
Prvá bomba zvrhnutá 6. augusta 1945 na Hirošimu, ktorá mesto zrovnala so zemou a pripravila o život viac než 80-tisíc ľudí, ale neprinútila japonské velenie kapitulovať. Až po druhom nálete o tri dni neskôr, pri ktorom bol zničený prístav Nagasaki, pristúpilo Japonsko na spojenecké požiadavky. Kapituláciu oznámil Hirohito národu osobne v rozhlase 15. augusta.
Japonci tak vôbec prvýkrát počuli hlas svojho panovníka. V prejave, ktorý v obavách pred protestami generálov odmietajúcimi zastavenie bojov nahrali tajne, cisár vyzval svojich poddaných, aby „zniesli neznesiteľné a strpeli nestrpiteľné“. Zároveň vyjadril ľútosť nad devastáciou, ktorú Japonsku spôsobili atómové bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki a požiadal obyvateľstvo, aby zachovalo pokoj a pomohlo pri rekonštrukcii krajiny.
Po kapitulácii prišla okupácia
Prijatie kapitulácie a priebeh celého aktu dostal na starosť Douglas MacArthur, ktorý bol zároveň vymenovaný za hlavného spojeneckého veliteľa. Pripravený dokument predpokladal bezpodmienečnú kapituláciu Japonska a jemu podriadených armád a hovoril tiež o okupácii Japonska spojeneckými armádami.
K jeho podpisu došlo 2. septembra 1945 na americkej vojnovej lodi USS Missouri. V Tokijskom zálive vtedy okrem nej kotvilo ďalších 257 spojeneckých vojnových plavidiel. Veľké lietadlové lode sa nachádzali mimo zálivu, aby z nich na konci ceremoniálu mohli v rámci slávnostnej prehliadky vzlietnuť desiatky lietadiel.
Na palube USS Missouri bol pripravený veľký stôl pokrytý zeleným súknom, na ktorom ležali kapitulačné listiny v anglickej a japonskej verzii. Ako prvý ich podpísal japonský minister zahraničných vecí Mamoru Šigemicu a vzápätí aj náčelník generálneho štábu Jošidžiró Umezu. Po nich pripojili pod dokument svoje podpisy predstavitelia spojeneckých mocností.
Kapitulačný ceremoniál, prenášaný rozhlasom do celého sveta, trval 23 minút. Odplávanie Japoncov sa pritom trochu zdržalo kvôli omylu kanadského plukovníka Lawrencea Moora Cosgravea. Na japonskej kópii kapitulačnej listiny sa totiž podpísal do nesprávneho riadku a traja po ňom nasledujúci dôstojníci z Francúzska, Holandska a Nového Zélandu museli svoje podpisy pripojiť takisto inam. Všetko ale k spokojnosti japonskej delegácie vyriešil generál Richard Sutherland, ktorý predtlačený dokument ručne opravil.
Približne pol hodinu po skončení kapitulačného aktu vplával do zálivu konvoj 42 amerických plavidiel, z ktorých sa na pevninu vylodilo 13-tisíc vojakov. Spojené štáty napokon okupovali Japonsko sedem rokov, niektoré oblasti sa však vrátili pod jeho správu oveľa neskôr, ostov Okinawa napríklad Japonci získali späť až v roku 1972.
Poslední, ktorí zostali verní cisárovi
Po prijatí bezpodmienečnej kapitulácie na USS Missouri začali predstavitelia spojeneckého velenia prijímať kapituláciu japonských vojsk v rôznych oblastiach Tichomoria, Číny a juhovýchodnej Ázie. Tieto akty sa natiahli na niekoľko mesiacov, aj preto, že viaceré japonské jednotky sa odmietli zmieriť s kapituláciou a zložiť zbrane, niektorí cisárski vojaci dokonca aj desiatky rokov po vojne.
Mnohí totiž správam o víťazstve Spojencov neverili. Známy je prípad japonského vojaka, ktorý sa ukrýval na ostrove Guam. Volal sa Jokoi Šoiči. V roku 1944 prežil krvavú bitku o ostrov, po ktorej sa ukryl v džungli. Zostal v nej napokon 28 rokov, presvedčený, že vojna stále trvá. Živil sa vraj žabami, rybami a inými menšími živočíchmi, ktoré lovil vlastnoručne vyrobenými zbraňami. Až v januári 1972 ho náhodou objavili miestni rybári, a keď sa neskôr vrátil do Japonska, vítali ho tam ako hrdinu.
Aj Hiró Onoda a Teruo Nakamura považovali správy o japonskej kapitulácii za súčasť americkej propagandy. V roku 1974 sa napokon stali poslednými príslušníkmi japonskej cisárskej armády, ktorí sa vzdali – prvý menovaný na Filipínach, druhý na jednom z indonézskych ostrovov.
Japonské výboje v Ázii pritom začali dávno predtým, než sa na jeseň 1939 začalo bojovať v Európe. Už v septembri 1931 vojská pod vlajkou s vychádzajúcim slnkom vtrhli do Mandžuska. Veľká vojna na Ďalekom východe potom vypukla v lete 1937, keď japonská armáda napadla samotnú Čínu. V priebehu niekoľkých mesiacov Japonci obsadili rozsiahle oblasti predovšetkým okolo pobrežia, ďalšie ázijské územia, napospol pod správou oslabených európskych mocností, obsadili japonské vojská po vypuknutí vojny v Európe. V decembri 1941, po útoku na americkú základňu Pearl Harbor na Havajských ostrovoch sa napokon v Pacifiku rozpútal konflikt aj medzi Japonskom a Spojenými štátmi.