Z unikátneho magnetofónového záznamu človeka až desivo mrazí. Ošetrujúca doktorka Zdenka Kmuníčková naliehavo ako vyšetrovateľka zisťuje mená a motívy Palachovho konania.
Pacient len s námahou vysvetľuje: „Chtěl jsem vzbudit lidi.“ Takmer nezrozumiteľne a len jednou vetou odpovedá na ďalšie otázky. V jednom momente sa z neho vyderie bolestný ston. „Jendo, hrozne to bolí?“ skôr konštatuje ako sa pýta lekárka. „Dost.“
S osemdesiatpäťpercentnými popáleninami povrchu tela sa šanca na život rovná zázraku. Ale umierajúci stihne ešte vysloviť myšlienku, ktorou sa nahrávka končí: „Člověk musí bránit zlu, na které právě stačí.“ Píše sa 17. január 1969. O dva dni Palach zomiera.
Eufória Pražskej jari roku 1968, keď sa ľudia opájali závanmi slobody, je už minulosťou. Po uliciach miest sa preháňajú tanky a rázne dokazujú, kto je v krajine pánom. Česi i Slováci pokorne skláňajú hlavy, zabúdajú na krátke preblesknutie voľnosti a život sa vracia do starých koľají. Vzniká nové slovíčko – normalizácia. Bude aktuálne tak dlho, ako „dočasný“ pobyt cudzích vojsk. Vyše dvadsať rokov.
Na brigády k Sovietom
Prichádzajúca temnota zastihuje Palacha na vysnívanej Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Pôvodne ho sem neprijali pre vysoký počet uchádzačov, nuž si zvolil odbor poľnohospodárskej ekonómie. Nechytil ho za srdce, hoci školu zvládal bez problémov. Po dvoch rokoch mu však schválili žiadosť o prestup na filozofiu.
Jan bol tichým, hĺbavým, rozvážnym a racionálnym študentom. Vlastne už od detstva. Vyrastal vo Všetatoch neďaleko hlavného mesta. Otec Josef vlastnil obchod s cukrárenskou prevádzkou. Matka Libuše sa starala o domácnosť, musela sa točiť nielen okolo Jana, ale tiež jeho staršieho brata Jiřího. Víťazstvo robotníckej triedy znamenalo koniec živnostníkov. Hlava rodiny musela zavrieť firmu a hľadať si miesto robotníka. Matka si zohnala prácu ako predavačka. Ako doba velila, v roku 1957 vstúpila do komunistickej strany. Netreba za tým hľadať ideové pohnútky. Ak by tak neurobila, pre jej synov by zostali štúdiá zakázanou zónou.
Druhým úderom pre rodinu bol otcov infarkt v roku 1962. Keďže Jiří bol už dospelý, trinásťročný Jan zostal žiť len s mamou. Bol to práve otec spolu s dedom, ktorí odmala ovplyvňovali...
Zostáva vám 85% na dočítanie.