Navonok to má všetky znaky okázalej ceremónie, akou uzatvorenie dôležitej medzištátnej zmluvy spravidla býva. Samozrejmosťou je vyzdobená sála, nechýba veľký honosný stôl s listinami čakajúcimi na podpisy ani spravodajské objektívy, ktoré majú udalosť zvečniť.
Predstavenie, ktoré sa tu odohrá, však bude v skutočnosti viac tristné než slávnostné. Na podpisy totiž čaká dokument, ktorý zavŕši poníženie Československa.
Hoci by to tak mohlo vyzerať, nie sme v Mníchove a nie je september 1938, sme na Pražskom hrade a píše sa 16. október 1968. A nie je to tentoraz ani o nás bez nás.
Na scénu totiž prichádzajú najvyšší československí predstavitelia, aby fakticky legitimizovali nedávnu okupáciu svojej krajiny, a to tým, že so zástupcami Sovietskeho zväzu podpíšu zmluvu schvaľujúcu pobyt jeho vojsk u nás. Hovorí sa v nej síce, že pôjde o dočasný pobyt, oni však vedia svoje.
„Ak niekto žije v ilúzii, že na jar sovietske vojská od nás odídu, mal by sa jej zbaviť. Nevieme povedať, kedy odídu, pôjde o roky,“ priznal pred niekoľkými dňami premiér Oldřich Černík.
Práve on, spolu so svojím náprotivkom Alexejom Kosyginom, zmluvu podpisuje. Na tvári má pritom kamenný, ba priam neprítomný výraz. Nie je jediný. Prezident Ludvík Svoboda sa tvári chladne, na predsedovi parlamentu Josefovi Smrkovskom vidieť, že sa usiluje maskovať vnútorný hnev, a šéf komunistickej strany Alexander Dubček so sklonenou hlavou pozerá do zeme.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
Zostáva vám 88% na dočítanie.