Nenechali si ukradnúť slobodu. Bratia Mašínovci verili, že sa do Československa vrátia, aby ho oslobodili

Vraj ste jednému z hlavných aktérov, Josefovi Mašínovi, film premietli už v Amerike. Ako sa mu páčil?

Pánovi Mašínovi sme to skutočne premietali. Bol som pochopiteľne nervózny, ale jeho reakcia bola dobrá. Páčili sa mu herci, spád filmu a chápe, že sme to natáčali pre väčšinového diváka, ktorý možno ani nepozná historický príbeh. To znamená, že v niektorých momentoch je to z jeho pohľadu možno zjednodušujúce, lenže ten film musí byť v rámci dramatizácie fikcia, a v detailoch sa potom, samozrejme, od skutočnosti líši. Je to film, ktorý zobrazuje desať rokov, a vy na to máte dve hodiny, takže to vždy bude zhustená interpretácia toho, čo on bezprostredne zažil. A hovoril, že Táňa Vilhelmová, dnes už Dyková, ktorá hrá jeho mamu, sa v niektorých momentoch skutočne správala ako jeho matka. To je pekné.

A ako ste to dosiahli?

Vychádzal som z rozhovorov o rodine s pánom Mašínom a jeho sestrou Zdenou. Zbieral som detaily, takže to bola asi kombinácia týchto režijne vedených detailov a herectvo Táne Dykovej, jej intuície. Josef Mašín tiež ocenil dobové zbrane, že to máme správne – on je veľký fanúšik nielen zbraní, ale aj lietadiel a techniky. Bavili sme sa napríklad aj o detailoch, napríklad že príslušníci VoPo (Volkspolizei bola v rokoch 1945 až 1990 národná polícia Nemeckej demokratickej republiky, pozn. red.) vtedy používali predovšetkým nákladné autá značky Opel, a my tam ani jeden Opel nemáme, pretože dať dohromady kolónu dvanástich funkčných dobových nákladných áut rovnakej značky je jednoducho v našich filmových podmienkach vylúčené.

A tie autá boli súčasťou výzbroje NDR, cez ktorú Mašínovci utekali?

Áno, po vojne mala Volkspolizei na dopravu prevažne Ople Blitz, ale, samozrejme, bola tam aj nejaká ruská technika. My sme to však museli zostaviť tak, aby sme mali dvanásť dobových a funkčných nákladiakov, a tak sme ich museli poskladať z rôznych zdrojov. Pomáhalo nám s tým Vojenské múzeum v Lešanoch, Klub vojenskej techniky, ale aj súkromní zberatelia. Spätne im za pomoc ešte raz ďakujem. Takže sme sa s Josefom Mašínom bavili aj o takýchto detailoch. Film prijal a je rád, že vznikol.