Zvyčajne sa vybrali dokumenty CIA alebo amerického ministerstva zahraničia. „Získali sme ich z rôznych zdrojov, vsunuli sme do nich niekoľko zlovestných fráz, potom ich opečiatkovali ako ,Prísne tajné‘ a podsunuli ich ľavicovým novinárom v Amerike alebo inde vo svete,“ zaspomínal si po páde komunizmu na obľúbené dezinformačné kampane bývalý generál sovietskej tajnej služby KGB Oleg Kalugin.
Sovietsky dôstojník - ktorý na žiadosť bulharského prezidenta Todora Živkova nechal v roku 1978 v centre Londýna zavraždiť bulharského disidenta Georgija Markova jedom v dáždniku – pritom hovoril za celý východný blok. Podľa hesla „Sovietsky zväz, náš vzor“ postupovali od februára 1948 totiž aj československí spravodajcovia.
„Po 2. svetovej vojne, keď k nám prišli sovietski poradcovia, teda agenti NKVD a neskôr KGB, dosiahlo ich prepojenie vrchol,“ vysvetľuje publicista Karel Pacner, ktorý dokončuje knihu Československí vyzvedači (vyjde na jar 2020). „V centrále sa všetky správy rozmnožovali do troch výtlačkov - pre náčelníka správy, náčelníka odboru a pre sovietskeho poradcu, ktorému to prekladali. Na jednotlivých rezidentúrach sa navyše československý rezident raz týždenne stretával s rezidentom KGB a hovoril mu, na čom pracujú, aby Sovieti vedeli z dvoch zdrojov, čo sa deje.“
Vedľa vojenskej rozviedky, ktorá patrila pod ministerstvo národnej obrany, zostavila československá Štátna bezpečnosť na vnútre spravodajskú službu prezývanú 1. správa SNB (neskôr federálneho ministerstva vnútra), ktorá mala zhruba 1 200 ľudí a tí pôsobili väčšinou v pražskej centrále ako starší referenti. Dve až tri stovky československých agentov operovali v zahraničí, a hoci sa zameriavali hlavne na západnú Európu – v Berlíne ich pôsobilo 13, v Londýne 15, v Paríži 20 a vo Viedni 24 – údaje z roku 1971 evidujú aj 15 operatívcov v Káhire.
„Od začiatku 50. rokov operovala československá rozviedka na všetkých kontinentoch, vrátane krajín, kde Československo nemalo priame ekonomické ani politické záujmy,“ pripúšťa vo svojich memoároch niekdajší major 1. správy ministerstva vnútra Ladislav Bittman.
Nepodarený puč v južnej Ázii
Agenti malej stredoeurópskej krajiny čoskoro ovplyvňovali aj politický vývoj na druhom konci zemegule, v stomiliónovej Indonézii. V archívoch bezpečnostných zložiek podľa Bittmana zrejme zostáva aj film, na ktorom vtedajšiemu sexuálne nenásytnému prezidentovi Sukarnovi plní želania niekoľko pražských prostitútok.
Štátna bezpečnosť sa chystala hrdinu národnooslobodzovacieho boja kompromitujúcimi zábermi vydierať, ale keďže jeho zahraničná politika východnému bloku práve vyhovovala, československá rozviedka film nakrútený skrytou kamerou nikdy nepoužila. Zato v súlade s moskovskými plánmi dodávala komunistom v Indonézii podvrhnuté správy o prípravách britského útoku z Malajzie a o pôsobení americkej CIA, ktorá vraj pod rúškom filmových distribútorov rozvíja v Indonézii protištátnu činnosť.
Od roku 1964 tak československá rozviedka prilievala olej do ohňa v tretej najväčšej komunistickej strane sveta a krvavé následky na seba nedali dlho čakať. Nahnevaní Sukarnovi stúpenci z hnutia 30.
septembra zavraždili šesť armádnych generálov, ktorí sa mali na vymyslenej vlastizrade podieľať, ale celý puč sa nakoniec obrátil proti nim.
Materiály československej rozviedky tak pomohli rozchodu Indonézie s Čínou a nepriamo viedli k masovým likvidáciám obyvateľov, keď dobrovoľnícke komandá a priaznivci generála Suharta povraždili takmer milión spoluobčanov podozrivých z komunizmu.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.