Biografiu najslávnejšej módnej návrhárky ste pomenovali Legenda a skutočnosť. Ako ste pátrali po mýtoch o Gabrielle Chanel a ako ste odlišovali mýty od reality?
Ako autorka si vždy prejdem archívy, urobím rešerše, ale predovšetkým navštevujem miesta, kde kedysi žila žena, o ktorej píšem. Takto som postupovala pri knihe Miss Dior, a aj v tomto prípade som obchádzala miesta, na ktoré sa predchádzajúci životopisci Gabrielle Chanel nedostali. Takto som napríklad navštívila kláštor v stredofrancúzskom Aubazine, ktorý pôvodne spravovali mnísi, ale už v 19. storočí fungoval ako katolícky sirotinec a viedli ho mníšky.
Išla som tam preto, aby som lepšie porozumela detstvu Coco Chanel a hlavne si dokázala predstaviť mimoriadne podmienky, v ktorých tam vyrastala a o ktorých sa predtým špekulovalo. (Keď 12-ročnej dcére podomového obchodníka so šijacími potrebami Alberta Chanela zomrela matka, nechal ju otec aj so súrodencami u mníšok na výchovu, pozn. red.) Obe Gabrielline sestry, s ktorými v sirotinci zostala, si neskôr vzali život, čo ju nesmierne ovplyvnilo. A až keď žijete v rovnakých priestoroch ako ona – dohodla som sa s matkou predstavenou, že budem dodržiavať rovnaký poriadok ako jej zverenkyňa –, až potom porozumiete pravej kráse kláštora, ktorý Coco Chanel bezpochyby inšpiroval.
Vy ste vlastne v miestnych vitrážach objavili aj neskoršie logo kráľovnej módy, dvojité C, nie?
Áno, presne tak. Ale okrem farebných vzorov v okenných tabuľkách ju inšpiroval odev mníšok, ktoré nosili dlhé čierne habity s bielymi prvkami, čo neskôr aj Gabrielle použije ako odevná návrhárka. Vybrala si ich pre ich čistotu a vážnosť, ale aj pre ich jednoduchú krásu.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 81% na dočítanie.
Zostáva vám 81% na dočítanie.
