Na úsvite zlatej éry. Československo malo pôrodné bolesti za sebou, na západe i východe začínalo klíčiť zlo

Bola to poézia. V ten horúci augustový deň sa nad Kroměřížom objavil dvojplošník. Ľudia na poliach si utierali čelá a hľadeli na tú nádheru. Lietadlo krúžilo a klesalo nižšie a nižšie. Nakoniec pristál básnik Josef Svatopluk Machar na kroměřížskom letisku, aby ako generálny inšpektor československej armády začal prehliadku vojakov, legionárov a členov Sokola.

Bolo to efektné gesto veľkého umelca, ktorý sa dal do služieb nového štátu. Pred vojnou bol priateľom T. G. Masaryka, ako realista sa vo svojom diele posmieval vlasteneckej namyslenosti a pátosu malomeštiakov a namiesto tárania sa počas vojny zapojil do protirakúskeho odboja. Po vzniku republiky vzal vysokú funkciu inšpektora, pretože Masarykovi veril.

Lenže jeho dezilúzia rástla a politika Hradu sa mu vzdialila natoľko, že sa úradu vzdal, s prezidentom sa nadobro rozišiel a začal na jeho okolie útočiť v pravicovej tlači. Rozprávka pre mnohých zakladateľov republiky sa končila, avšak pre mnohých jej občanov sa začínala.

  

Písal sa rok 1924 a Československo vstupovalo do zlatej prvorepublikovej éry. V oblasti umenia nepochybne, v politickom a spoločenskom živote vlastne tiež, len ekonomická situácia nevyzerala v tom roku ružovo. Ale bolo dobre, zvlášť pri spomienke na desivú svetovú vojnu.

Krajina začala prekvitať a malo to tak byť až do konca dvadsiatych rokov. Lenže žiadne nebo, hoci pod ním lietajú básnici, nie je bez mrakov, aj keď vtedy nikto netušil, aké temné sú. Vtedy sa totiž rodilo zlo na východe aj na západe.