Keď psí hrdinovia porazili epidémiu. Riskantná záchranná akcia uchvátila svet, hlavní aktéri zostali v úzadí

Jednou z najúspešnejších kníh moravského učiteľa a nadšeného esperantistu Františka Omelku (1904 – 1960) sa stala v roku 1946 vydaná útla knižka Štafeta, ktorá sa okrem prekladu do esperanta (La Alaska Stafeto, 1952) dočkala aj anglickej či nemeckej verzie.

Omelka sa nadchol pre príbeh, ktorý mal silné humanitárne posolstvo, oslavoval ľudskú solidaritu i odhodlanie, a navyše z neho sálala drsná ľadová romantika príbehov Jacka Londona či Františka Behúnka, českého rádiológa, účastníka polárnej výpravy na severný pól vedenej talianskym generálom Umbertom Nobilom a autora z nej čerpajúcej knihy Trosečníci na kryhe ľadovej (1928).

Kniha rozpráva o udalosti, keď na prelome rokov 1924 a 1925 v aljašskom meste Nome vypukla epidémia záškrtu. Štafeta dvadsiatich mašérov (teda jazdcov so psím záprahom) a ich 150 psov prebehla od 27. januára do 2. februára 1925 v celkovom čase 127,5 hodiny jazdy 1 085 kilometrov, aby do Nome dopravili protizáškrtový antitoxín.

Zachránili tak možno stovky až tisíce ľudských životov. Nie div, že Omelku námet zaujal – bolo v ňom všetko od hrdinstva na hranici sebaobetovania pre život nevinných detí a súboje s extrémnymi prírodnými živlami aj so zákernou epidémiou až po vzťah medzi človekom a psom, mediálnu manipuláciu a pominuteľnosť svetskej slávy.

  

Smrtiaca epidémia

Aljašské Nome dlho prekvitalo vďaka obchodu s kožušinami a zlatej horúčke na prelome 19. a 20. storočia. V decembri 1924 tu však doktor Curtis Welch v nemocnici Maynard Columbus Hospital u niekoľkých detí diagnostikoval angínu. Podozrenie na záškrt zatiaľ vylúčil, čoskoro však so zjavnými príznakmi tejto vtedy smrteľnej choroby začali umierať prvé inuitské deti.