Navždy sa zriekame vojny. Japonci po kapitulácii čelili americkej okupácii, ich obavy z pomsty sa nenaplnili

Na palubu americkej bojovej lode USS Missouri, ktorá kotví v Tokijskom zálive, vstupuje skupina mužov. Niektorí sú v civile, no väčšina má na sebe uniformy. Idú pomaly a z výrazov ich tvárí je zrejmé, že by tu teraz najradšej neboli. Nie div, to, čo ich čaká, vnímajú ako tragédiu a potupu. Svojimi podpismi majú totiž oficiálne uznať a potvrdiť porážku svojej krajiny vo vojne.

Je nedeľa 2. septembra 1945, deväť hodín ráno, keď japonský minister zahraničných vecí Mamoru Šigemicu a členovia jeho sprievodu zaujmú určené miesto. Stoja pred stolom potiahnutým zeleným súknom, na ktorom sú už pripravené listiny.

Píše sa v nich o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska a o jeho o budúcej okupácii. Mlčky sa na ne dívajú a čakajú, kým z opačnej strany prídu víťazi. Je na nich vidieť, že tá minúta-dve im pripadá ako večnosť.

Konečne na palubu vstupujú aj zástupcovia druhej strany. Ako prvý najvyšší veliteľ spojeneckých síl americký generál Douglas MacArthur, za ním admirál Chester Nimitz a vojenskí predstavitelia Veľkej Británie, Sovietskeho zväzu, Číny, Austrálie, Kanady, Francúzska, Nového Zélandu a Holandska. 

„Zbrane stíchli, veľká tragédia sa skončila. Konflikt protichodných myšlienok a ideológií bol rozhodnutý na bojiskách sveta. Poznali sme v ňom trpký pocit porážky i radosť z víťazstva a oba nás naučili, že niet cesty späť. Musíme ísť vpred, aby sme v mieri zachovali to, čo sme získali vo vojne,“ hovorí MacArthur.

Oblohu ožiaril záblesk a na zemi nastala totálna skaza. Japonsko zaplatilo pred kapituláciou brutálnu daň

Jeho prejav, rovnako ako priebeh ceremoniálu prenáša rozhlas naživo do celého sveta. Keď doreční, stroho vyzve japonskú delegáciu, aby podpísala kapitulačný dokument.