„Od včera si myslím – bojím sa – že zomrie, a nebude to trvať dlho. Lebo už nežije, ale zomiera. Ešte toto: všetci sa už na neho vysrali, už ani Marína nechodí. Už len ja. Ostatní sa asi boja, že si pokazia kádrový profil (…). Odišiel som odtiaľ už o desiatej, pretože Peter začínal mať zase bolesti. Už mesiac nepretržite leží... nechce do nemocnice.“
Takto posledné dni Petra Balghu, svojho priateľa a pedagóga z VŠMU, vykreslil Dežo Ursiny v listoch priateľke Eve Rosenbaumovej (vyšli knižne pod názvom Jeseň v zime). Trochu radikálne, no v mnohom pravdivo. Petrovo osamelé umieranie bolo v príkrom kontraste so životom, aký žil: družným, spoločenským, plným priateľov a známych.
Ako o ňom napísal spisovateľ Vít Ilek: „Peter Balgha vedel byť výborným partnerom pre každého, kto o to stál a kto tušil, že s ním nestráca čas.“ A strácať čas pri jeho tvorivom a nepokojnom duchu nebolo ani možné.
Posledný konvoj
Jedno je isté. Zomrel síce nespravodlivo mladý, no v skutočnosti sa tak mohlo stať už o štvrťstoročie skôr. Mal iba desať, keď ho v roku 1945 aj s mamou deportovali do koncentračného tábora v Terezíne. Jeho matka, rázna žena, pracovala ako zdravotníčka a pomáhala táborovým lekárom, čo v praxi znamenalo vzácne jedlo navyše (vďaka stravným lístkom po mŕtvych, ktorých z taktických dôvodov hneď neohlasovali); Peter zas vďaka výbornej nemčine nedrel ako ostatné deti, nemeckí oficieri si ho vybrali za svojho poslíčka.
„V skutočnosti si však prial tlačiť tie vozíky s kameňmi s ostatnými. Oficierov sa bál, videl, s akou ľahkosťou strieľali z revolvera, keď sa im niečo nepáčilo,“ spomína pre HN magazín jeho dcéra Michaela Vilikovská.
Osud Nemecka sa v čase ich pobytu v koncentráku napĺňal, oslobodenie sa blížilo, a nacisti sa ponáhľali zahladiť stopy. Plynové komory a spaľovacie pece vo vyhladzovacích táboroch bežali na plné obrátky a zdalo sa, že temnému koncu neunikne ani jediný väzeň. A predsa: vždy precízni Nemci sa prerátajú a Peter s mamou sa do posledného transportu nezmestia.
Radosť z prežitia vystrieda smútok zo smrti otca, ktorý v koncentračnom tábore v Mauthausene už nemal toľko šťastia. A je tiež možné, že práve uprostred týchto šialených mesiacov sa zrodí Petrova srdcová porucha.
Stret s bolesťou a smrťou však určite poznačia minimálne jeho dušu: a umocnia prirodzenú senzitivitu, z ktorej bude ako prozaik, scenárista a dramaturg celý život výdatne čerpať, no zároveň všetko prežívať intenzívnejšie – a teda aj bolestnejšie – ako ostatní.
Svoje zážitky z Terezína si nechá Peter pre seba. Rod...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.