Básnik Andrej Sládkovič: Pre nešťastnú lásku stvoril najdlhšiu ľúbostnú báseň na svete

City sa dajú vyjadriť rôznymi spôsobmi a gestami – darom, pozvaním, piesňou, ale aj napísaním ľúbostnej básne. Tú najdlhšiu a podľa mnohých aj najkrajšiu zložil Andrej Sládkovič.

Tlmočník života a jeho slastí

Kým anglickú literatúru si vieme stotožniť s veršami „byť či nebyť“, tú našu zase vieme hneď identifikovať so slovami: „vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať!“. Dnes sa nám môže Sládkovičovo vyznanie zdať archaické a nemoderné, ale emócie z jeho básní sa nás stále dotýkajú.

Do života vkročil 31. marca 1820 ako Andrej Braxatoris. Mama mu zomrela v skorom veku. Otec sa potom druhýkrát oženil. Z učiteľského platu a z príležitostných autorských honorárov len s veľkými ťažkosťami uživil mnohopočetnú rodinu. Otcove varovania, aké náročné je živiť sa ako umelec, nebral Andrej vážne.

Ťažké študentské časy prežíval zo dňa na deň. Najprv chodil do školy v Petrovčanoch, potom v Banskej Štiavnici. Trvalo osem rokov, než doštudoval. Pocit spolupatričnosti zažil v Bratislave, kam sa mu podarilo dostať na Ústav reči a literatúry československej. Stretol sa tam s národovcami a jeden z nich na neho obzvlášť zapôsobil. Bol ním Ľudovít Štúr, ktorého prednášky o estetike, filozofii a histórii v ňom vzbudili záujem o humanitné vedy.

​Čoraz viac sa zbližoval aj so slovenskými literátmi a s ich názormi na spoločenskú angažovanosť umenia: „Národ bez verejnosti je človek na pustatine numídskej. Ale verejnosť národa je jeho slovesnosť (literatúra), jeho sústreďovanie sa v ústavoch verejných, jeho zjavovania sa činné v záležitostiach všeobecných, svetohistorických a inšie takéto.“

V tom období písal ešte v biblickej češtine (básne Anděl pokoje, Naděje, Břetislav), no čoraz viac ho to tiahlo k pripravovanej štúrovskej slovenčine. Hoci uznával latinčinu ako jazyk vzdelancov, tvrdil, že jej používanie malo za príčinu, že „veda a z nej vytekajúci a

rodiaci sa život stali sa tak roztrhanými, nezáživnými; cudzí ten živel bol na vine, že ani štátny a pospolitý, ani vedecký a umelecký“.

Veľký potenciál pripravovanej reči mu dodával nádej. Aj keď sa rodiaca slovenčina nemohla vtedy rovnať vedeckej latinčine, filozofickej gréčtine a rozsiahlej slovnej zásobe germánskeho jazyka, „ale má na to miesto bohatosť a hĺbavosť toľkú, že v nej aj tie najútlejšie tenkosti logické ľahko sa môžu vysloviť,“ napísal vo svojich publicistických spisoch....