Veľká hospodárska kríza zdrvila a zasiahla celý svet. Ľudia prichádzali o svoje zamestnania, životné úspory, nedokázali splácať úvery, trápil ich hlad. Veľká depresia zaklopala aj na dvere Andrašovanovcov zo Slovenskej Ľupče.
Otec Tibora Andrašovana sa rozhodol zmeniť povolanie z kováča na mäsiara a presťahoval sa s celou rodinou do veľkého mesta – Banskej Bystrice. Spočiatku sa mu veľmi darilo, no po kríze prišiel o celý majetok a nevedel sa postarať o svojich desať detí. Jediné východisko videl v samovražde.
Obkolesený hladovými dolinami sa Tibor Andrašovan musel vo svojich pätnástich rokov začať starať sám o seba i svoju rodinu. Po otcovi zdedil muzikantský talent a ten zúročil ako barový klavirista v kapele, v ktorej hrával spolu so svojím bratom Ladislavom. Popri večerných koncertoch stihol úspešne zmaturovať na učiteľskom ústave a študovať v Bratislave na Filozofickej fakulte i na konzervatóriu.
Život v meste sa mu zapáčil, no nezabúdal ani na svoje rodisko, kam v lete chodieval navštevovať kamarátov a spoznávať ľudovú hudbu ako najväčší inšpiračný zdroj vo svojej tvorbe.
Slovenské národné povstanie zažil z pozície redaktora v Slobodnom vysielači. V prostredí blízkych bojov panovali pre rozhlasové vysielanie provizórne podmienky. Nedostatok magnetofónových pások zapríčinil, že sa hovorené slovo aj hudba museli vysielať naživo. Tibor Andrašovan sa preto staral nielen o dramaturgiu a vysielanie, ale aj o úpravu piesní a hudobný sprievod spevákov.
Po SNP študoval kompozíciu a dirigovanie v Prahe, kde sa oboznámil s tvorbou komediálnej dvojice Voskovec – Werich. Ich antifašistické postoje a ľavicová orientácia na mladého skladateľa zapôsobili. Andrašovan sa nadýchal atmosféry budovania lepších zajtrajškov a v roku 1948 vstúpil do komunistickej strany.
Neskôr to trpko oľutoval a chcel z nej vystúpiť, ale to už nebolo také jednoduché: „Párkrát som sa ho na to pýtal, najmä v sedemdesiatom roku, keď bolo riadne dusno, prečo v tej strane zostáva. Bol si...
Zostáva vám 85% na dočítanie.