Jeseň 1943, Rím. V uliciach večného mesta sa rozlieha hlasný krik a plač. Nemeckí vojaci surovo zhromažďujú tamojších Židov na deportácie. Berú starcov, nariekajúcim židovským rodičom doslova z náručia trhajú deti.
Jedným zo svedkov je i Karol Sidor, Slovák, ktorý v tom čase pôsobí ako mimoriadny vyslanec Slovenskej republiky vo Vatikáne.
Pätnásteho októbra píše domov manželke Angele sugestívny list. Jeden z malých chlapcov mu pripomenul syna Stanka. Sidor píše, že okolostojaci Taliani i on začali proti zháňaniu ľudí ako dobytka protestovať. Jeden z vojakov vytiahne revolver a namieri ho Sidorovi na hlavu. Ten v liste žene priznáva, že ho v tom momente oblial pot, nohy sa mu roztriasli a „zahol pod najbližšiu bránu“.
Zážitok ním hlboko otriasol. Nebolo to tak dávno, keď na Slovensku v rozhlase zaznievalo: „So Sidorom proti Židom!“ a on sám navrhoval, aby ich odsunuli do Birobidžanu (židovskej autonómnej oblasti na južnej Sibíri) a Palestíny.
V riadkoch písaných v dôsledku zážitku z Ríma sa snaží zdôrazniť, že deportácie nemožno odôvodniť fikciou kolektívnej viny národa. Nie je to prvýkrát a ani naposledy, čo sa v tomto mužovi pohne svedomie či príde k myšlienkovému obratu.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
