Verím, že Boh zo všetkého, aj z toho najhoršieho, môže a chce dať vzniknúť dobru. K tomu potrebuje ľudí, ktorí pripustia, aby im všetky veci slúžili na dobré. Verím, že nám Boh v každej tiesni chce dať toľko sily k odporu, koľko jej potrebujeme. Nedáva ju však dopredu, aby sme sa nespoliehali na seba, ale len na neho. V takej viere by mal byť prekonaný všetok náš strach pred budúcnosťou. Verím, že ani naše chyby a omyly nie sú márne a že pre Boha nie je o nič ťažšie vysporiadať sa s nimi než s našimi domnelo dobrými činmi. Verím, že Boh nie je nadčasový osud, ale že na úprimné modlitby a zodpovedné činy čaká a odpovedá.
Vety, ktoré Dietrich Bonhoeffer napísal v rámci svojho „Zamyslenia“ na Vianoce 1942 – pri príležitosti desiateho výročia prevzatia moci Hitlerom – neboli len myšlienkami teológa, ale predovšetkým človeka, kráčajúceho po vysoko rizikovej ceste. Dobrovoľne, statočne, a predsa s pochybnosťami.
Zrod teológa
Dietrich Bonhoeffer prišiel na svet 4. februára 1906 vo Vroclavi, v tom čase patriacej Prusku. V dobe, keď Európa nepochybovala, že pred ňou ležia svetlé zajtrajšky. A Boenhofferovci obzvlášť.
Otec Karl bol univerzitný profesor, popredná osobnosť súdobej psychiatrie, hlboko veriaci v racionalitu človeka i sveta. Matka Paula nadaná a emancipovaná žena, ktorá sa vzoprela ceste predurčenej šľachtickým pôvodom.
Dietrich bol šieste z ich ôsmich detí a najmladší syn. Odmala zápasil o pozornosť rodiny, čo sa prejavovalo fantáziami o tom, ako leží na smrteľnej posteli a všetci členovia počúvajú jeho poslednú reč. Inak však prežíval šťastné detstvo vo veľkom dome zo záhradou, v ktorom sa – ako neskôr spomenul – nestretol s tieňmi života.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 84% na dočítanie.
Zostáva vám 84% na dočítanie.