Podľa ľudových predstáv sa dedí talent alebo choroba ob generáciu. Ak to platí aj pre uvedomovanie si vlastnej hodnoty navzdory spoločenským konvenciám, rodina Pivkovcov to potvrdzuje všetkými desiatimi.
Hoci ide skôr o poveru, lekárka Anna Pivková zdedila mnoho osobnostných čŕt i prístup k životu po svojej starej mame s rovnakým menom. Jej babku môžeme smelo označiť za feministickú aktivistku žijúcu na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Svojej vnučke ukázala cestu, ako sa zapojiť do verejného a profesionálneho života. Bola totiž zakladajúcou členkou a prvou predsedníčkou spolku Živena.
Ide o legendárny a najstarší spolok žien na Slovensku, ktorý bol založený v roku 1869 v Martine. Jeho poslaním bola podpora vzdelávania žien v oblasti financií, varenia, výchovy detí a kultúry. Dnes to vyznieva trochu stereotypne, no v tých časoch išlo o dôležité pozdvihnutie znalostnej úrovne a sebavedomia Sloveniek.
Navyše Annin starý otec Ambróz Pivko sa taktiež angažoval vo verejných veciach tým, že ako vyštudovaný právnik zanietene obhajoval práva Slovákov v Uhorsku.
Patril k signatárom Memoranda slovenského národa, ktoré podpísal v roku 1861. Okrem iného požadovalo uznanie Slovákov za svojbytný politický národ v rámci Uhorska, vytvorenie územného celku Slovenského okolia spravovaného miestnymi volenými zástupcami či používanie slovenčiny ako oficiálneho jazyka v úradoch, na súdoch a v školách. Ambróz osobne sprevádzal memorandovú delegáciu do Viedne. Hoci bol osud týchto požiadaviek spletitý a k ich skutočnému naplneniu prišlo oveľa neskôr, Anna bezpochyby vyrastala s vedomím, že človek dokáže vziať osud do vlastných rúk a pracovať v prospech druhých.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 80% na dočítanie.
Zostáva vám 80% na dočítanie.
