Stredovek nemal svoju Locustu, no napriek tomu sa stal zlatou érou travičstva. Jed bol veľmi populárnou formou zabíjania, pretože sa stal dostupnejší ako kedykoľvek predtým. Dopomohli tomu aj lekárne, ktoré vznikali vo všetkých väčších mestách. A tak jedy prestali byť výsadou starých žien, bylinkárok a čarodejníc, ale dali sa zohnať aj od lekárnikov.
Mnohé z liečivých látok, predávaných v lekárňach, mohli poslúžiť aj na zlovestnejšie účely. Kontakty s Orientom priniesli do Európy novú formu arzénu, ktorá bola bez zápachu a priehľadná. Odhaliť takýto jed nebolo ľahké, čo vrahovia hojne využívali.
Stredovekí traviči sa však neobmedzovali na prášok, ktorý prisypali do pokrmu alebo nápoja, ale vymýšľali aj rôzne rafinované spôsoby, ako zniesť niekoho z tohto sveta. Jed pridávali do mastí, vonných esencií, mydiel, odevov, hrebeňov a iných predmetov, vedeli otráviť vzduch či umelo vypestovať jedovatú pleseň a hnilobu.
Kráľovské obete
O atmosfére strachu z otravy svedčí veľké množstvo súdobých spisov, ktoré sa venovali problematike ochrany pred jedmi. Ponúkajú návody, ako sa otráveniu brániť, ako ho liečiť, a najmä ako mu predchádzať. Hoci spôsoby podania jedu boli rozmanité, najjednoduchšie a najčastejšie bolo primiešanie otravy do pokrmu alebo nápoja.
Práve preto nabádali autori spomínaných spisov kráľov, aby pri hostinách jedli veľmi striedmo, hoci sa stoly prehýbali pod množstvom lahôdok, a aby konzumovali – v rozpore s dobovými zvyklosťami – iba tie najjednoduchšie a nekorenené jedlá (korenie mohlo zakryť chuť jedu).
Vyhýbať sa mali aj sladkostiam, ktoré najúčinnejšie maskovali otravu. Konzumovať mali výhradne to, čo im pripravili a podali spoľahliví a oddaní služobníci. Mnohí panovníci – aj v našich dejinách – zažili otravy jedom na vlastnej koži. K nim patril uhorský, český a nemecký kráľ, neskorší cisár Žigmund Luxemburský, ktorému hrozila smrť jedom hneď niekoľkokrát.
V čase vojnového konfliktu s Benátkami prijala benátska mestská rada opakovane uznesenie o „odstránení“ Žigmunda jedom (v roku 1415 a dvakrát v roku 1419) a poverila touto úlohou konkrétne osoby. Jed dokonca vyskúšali na neznámom odsúdencovi a asi aj na zvieratách, no podľa zachovaných správ predkladaných rade nikdy nebol vražedný prípravok namiešaný natoľko dobre, aby nezanechal stopy.
Benátska republika investovala do plánov na zlikvidovanie uhorského kráľa nemalé finančné prostriedky, našla vhodné osoby, ktoré mali atentát vykonať, a prostredníctvom nich aj odborníkov, ktorí jedy pripravili a vyskúšali. Nasľubovala za úspešné vykonanie horibilné sumy, no atentáty sa nikdy nezrealizovali. Správnejšie povedané, nikdy sa ich nepodarilo zrealizovať, v jednom prípade totiž vieme, že sa vrah dostal až do bezprostrednej blízkosti Žigmunda; odhalili ho, keď sa ponevieral v kráľovskej kuchyni. Pri výsluchu priznal, že atentát si objednali Benátčania a dostal naň preddavok 300 zlatých z celkovej odmeny 500 zlatých.
Nebol to údajne prvý pokus o otrávenie kráľa Žigmunda. Podľa kronikára Eberharda Windeckeho sa ho nepriatelia pokúsili otráviť spolu s rakúskym kniežaťom Albrechtom IV. počas obliehania Znojma v roku 1404. Lekári obom pacientom okamžite nasadili preháňadlá.
Podľa inej verzie sa obaja nakazili úplavicou (tu by však použitie preháňadiel nedávalo nijaký zmysel). Albrechta sužovaného hnačkami previezli na nosidlách do Neuburgu, kde vo veku 27 rokov zomrel. Tridsaťšesťročného Žigmunda odviezli do Uhorska na hrad Korlátka, kam za ním pricesto...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.