O záchodoch máme správy už spred päťtisíc rokov. Dokonca aj v Starom zákone je o niečom takom „triviálnom“ zmienka ešte z čias, keď Izraeliti boli nomádmi, putovali krajinou a žili v táboroch. Svoje územie udržovali v prísnej čistote, potrebu museli vykonávať mimo tábora a výkaly hneď zahrabávať.
„Za táborom budeš mať miesto, kam budeš chodiť von... budeš mať rýľ, keď si vonku kľakneš, vykopeš ním jamku a zahrabeš svoj výkal... Boh kráča prostriedkom tvojho tábora... nech je tvoj tábor svätý, aby neuvidel u teba nič neslušné a neodvrátil sa od teba...“ Tak je to uvedené v 5. knihe Mojžišovej, kapitole 23.
Dobrý nápad, likvidácia výkalov v zemi prebehne oveľa rýchlejšie ako na povrchu, neodplaví ich voda a nesadá na ne hmyz, ktorý potom roznáša choroby. Ako sa však riešila situácia... po tom? Čo sa používalo, keď sa vykonala potreba?
Rôzne predmety. V Ríme to boli napríklad uteráky namáčané v bylinkách alebo huba na kuse dreva. Inuiti na severe používali mach z tundry a ...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
