Napoleonov otec Carlo Maria Buonaparte sa narodil v meste Ajaccio na ostrove Korzika 27. marca 1746. Carlovými rodičmi boli Giuseppe Maria Buonaparte (1713 – 1763) a Maria Saveria Paravicini (1715 – 1750).
Dejiny šľachtického rodu Buonaparte siahali až do roku 1122. V tom čase prvým známym príslušníkom rodu bol istý Ugo, obchodník v službách švábskeho vojvodu. Ugo o sebe hovoril, že patrí k buona parte, teda k tým, ktorí viedli na dobrej strane boj o investitúru, čiže zápas s pápežom Kalixtom II., ukončený Wormským konkordátom. Pápež a rímsky cisár Henrich V. sa dohodli, že pápeži majú právo menovať biskupov.
Ugo bol hrdý na príslušnosť k odporcom pápeža a meno Buonaparte sa z prezývky stalo časom priezviskom šľachtického rodu. Príslušníci rodu Buonaparte v 16. storočí presídlili z ligúrskej Sarzany na ostrov Korzika patriaci vtedy Janovu. V priebehu ďalších storočí sa stali Buonapartovci jedným z najvýznamnejších rodov na ostrove.
Superrýchly sobáš a vášeň
Napoleonov otec Carlo prišiel v štyroch rokoch o matku. Otec ho potom ako štrnásťročného poslal študovať do školy vo vnútrozemskom meste Corte. Tam sa spoznal s bojovníkom za slobodu Korziky Pascalom Paolim. Na jeho popud sa vybral študovať právo na univerzitu v Pise.
Tam ho koncom roka 1763 zastihla správa o smrti otca. Jeho strýko Lucciano potom dohodol sobáš Carla s Mariou Letiziou Ramolino. Keď osemnásťročný Carlo prvýkrát Letiziu uvidel, natoľko ho očarila, že si ju chcel ihneď vziať. To zaskočilo ženíchovu i nevestinu rodinu, pretože taký rýchly spád nikto nečakal. Na Carlovo naliehanie však k sobášu došlo už niekoľko dní po prvom stretnutí 2. júna 1764.
Carlo Buonaparte sa krátko nato stal blízkym spolupracovníkom Pascala Paoliho, korzického vlastenca, s ktorým sa poznal od svojich školských čias. Paoliho hnutie za nezávislosť nebolo pochuti Janovskej republike, ktorá odovzdala správu ostrova na desať rokov Francúzsku. V súvislosti s tým sa začali v roku 1768 snahy Francúzska o obsadenie ostrova. Po vylodení Francúzov došlo k bojom medzi nimi a korzickými nacionalistami.
Jedným z nich bol aj Carlo Buonaparte. So zbraňou v ruke nebojácne bojoval za nezávislosť Korziky, hoci už od začiatku bolo jasné, že je to márny boj. Keď bolo zrejmé, že všetko je stratené, Carlo sa vzdal Francúzom a zložil sľub, že sa stane poddaným francúzskeho kráľa. Zostali mu preto všetky majetky a nerušene mohol robiť kariéru ako advokát, súdny úradník a politik.
V roku 1771 ho uznali za francúzskeho šľachtica, čo bola prestížna záležitosť, z ktorej vyplývalo mnoho výhod. Carlo, po novom pofrancúzštene Charles, teda zvolil pragmatický postoj, aby mohol žiť naďalej bezstarostným životom. Viacerí, neskôr aj syn Napoleon, mu to vyčítali ako kolaborantstvo.
Charles si však z toho nič nerobil a stal sa dobrým priateľom najmocnejšieho muža na ostrove, francúzskeho guvernéra Korziky, grófa de Marbeuf. Pohodlný život mal Charles Buonaparte zabezpečený okrem iného aj z v...
Zostáva vám 85% na dočítanie.