Šľachtic, ktorý sa stal pustovníkom, aj zvláštny cintorín. Ruiny starého kláštora skrývajú záhadné príbehy

Keď zavriete na lúke pred starobylými múrmi oči, počujete ten zvláštny druh „ticha“, aký dokáže vydávať len príroda. Šumenie stromov, bzu­kot hmyzu, vtáky na oblohe. A vetrík v tvári. Akoby šepkal príbehy.

Tých je tu totiž mnoho, len musíte vedieť, ako sa do nich započúvať. Sú veľmi staré, dlhé roky boli poschovávané v ruinách niekdajšieho františkánskeho Kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej.

Nám sa podarilo stráviť popoludnie v spoločnosti osoby, ku ktorej tieto múry intenzívne prehovárajú.

  

Historička a archeologička Ivana Kvetánová, ktorá je od roku 2007 zodpovedná za archeologický výskum na Katarínke, ako sa tomuto miestu skrátene hovorí, dokáže tieto príbehy nielen odhaľovať, ale ich aj posúvať ďalej.

Príbeh o zjaveniach

Kde začať? Jednoznačne príbehom o tom, prečo na tomto odľahlom mieste uprostred lesov Malých Karpát vôbec vznikol kláštor.

„Je pravda, že františkáni nezvykli stavať svoje kláštory tak ďaleko od civilizácie,“ priznáva naša sprievodkyňa. Zakladaciu listinu vydal gróf Krištof Erdődy v roku 1618 a v roku 1619 tu bývalo prvých dvanásť mníchov.