Keď diabla z ľudí vyháňali plameňmi. Čarodejnice skutočne existovali a nie všetky procesy boli vykonštruované

V minulosti boli často z čarodejníctva obviňovaní nevinní ľudia, ženy aj muži, po celom svete. Dá sa vôbec odpovedať na to, či boli alebo neboli losinské čarodejnícke procesy vykonštruované?

Isteže dá. Neboli. A je pravda, že vierohodnosť prameňov je zásadná otázka. Problém je v tom, že pramene k losinským procesom skoro nikto neštudoval. Takto kompletne určite nie. Už v minulosti som napísal niekoľko kníh, ktoré sa zaoberali kriminálnymi procesmi – a čarodejnícke procesy sú ich súčasťou. Presvedčil som sa, že výpovede sú úplne vierohodné, či už išlo o 17. alebo 18. storočie. Ani v modernom medzinárodnom bádaní sa nenájde spochybnenie toho, že by dokumenty z výsluchov z čarodejníckych procesov boli vykonštruované alebo vymyslené.

Prečo vaše zistenia, že čarodejnice skutočne vykonávali niečo zakázané, či dokonca nekalé, vzbudzujú u niektorých ľudí také pobúrenie?

Pretože sa vykonávajú ahistorické (historicky neprijateľné, pozn. red.) aktualizácie. Pred rokmi česko-americký politológ Igor Lukeš porovnával čarodejnícke procesy s komunistickými procesmi v päťdesiatych rokoch, čo je koncepčne postavené na hlavu. Nemôžete predsa barokový spôsob vedenia kriminálneho procesu vôbec porovnávať s procesmi s Miladou Horákovou alebo Rudolfom Slánskym.

Zrejme sa naráža na to, že mnoho obvinených bolo nútených naučiť sa pri vykonštruovaných procesoch naspamäť to, čo majú vypovedať.

Áno, to sa dialo v päťdesiatych rokoch a podobne vyznieva aj film Otakara Vávru Kladivo na čarodejnice. Prirovnanie čarodejníckych procesov k tým z obdobia stalinizmu má dokonca napísané vo svojich režijných poznámkach. Ide o myšlienkovú skratku, ktorá nemá historické opodstatnenie.

V čom to teda pokrivkáva?

V barokovom procese kládli desiatky otázok podľa daného scenára, od rodinných záležitostí cez to, ako sa tí ľudia medzi čarodejnice dostali, až po čarodejnícke praktiky. Takže áno – bol tam určitý algoritmus, ale ten sa veľmi nedodržiaval. Niekoho vypočúvali tak, že stačilo štyridsať otázok, a oni sa uspokojili aj s odpoveďami áno, nie, neviem a podobne. Iné osoby mali k tomu istému potrebu vypovedať veľmi obsažne, a tak ich výsluchy obsahujú často viac ako osemdesiat otázok a odpovedí, a mnohé z nich majú štyridsaťpäť písaných strán, čo sa, samozrejme, obvinení nemohli naučiť naspamäť. Niektorí boli výrečnejší, mám podozrenie, že napríklad niektoré ženy sa chválili tým, čo spôsobili.