Malé svetlo do dejín tmy. V ľuďoch vzbudzovala rešpekt až hrôzu, verili, že s ňou neprichádza nič dobré

Azda máločo je takou prirodzenou, a predsa dlho opomínanou súčasťou našich životov ako tma. Sprevádza ľudstvo odveky vekov, napokon je automatickým dôsledkom toho, akým spôsobom zemeguľa obieha okolo svojej materskej hviezdy – Slnka. Napriek tomu je azda od momentu, ako sa naši pra- pra- prapredkovia vzpriamili, je rovnako zdrojom obáv a strachu ako časom oddychu, blízkosti či potešenia.

Pritom keď sa britský básnik John Milton v 17. storočí pýtal „A čo má noc spoločného so spánkom“, nebol tak ďaleko od pravdy, ako by sa súčasníkovi mohlo zdať. Pretože spomínaní najstarší predkovia po zotmení inštinktívne neuľahli na odpočinok.

  

Podľa odhadov psychológov sa zvyk ukladať sa k spánku vyvinul v prehistórii postupne. Do jaskýň či iných krytých miest sa spočiatku ľudia na noc uchyľovali, aby sa ochránili pred chladom a predátormi. Postupne zisťovali, že vďaka spánku hodiny temnoty utečú rýchlejšie a je tiež omnoho efektívnejšie využiť čas, ktorý nás oberá o najdôležitejší zmysel, oddychom, ktorý zároveň poskytne nové sily na výzvy dňa.

Takže keď si v 18. storočí učenec Georg Christoph Lichtenberg povzdychol, že „celé naše dejiny ponímajú len históriu bdiacich ľudí“, dobre vystihol resty, ktoré v tejto oblasti ľudstvo má.

Medzeru sa doposiaľ nepodarilo celkom zaplniť. My sa napriek tomu skúsime na niektoré aspekty pozrieť bližšie a na pomoc si zoberieme knihu amerického historika A...