Bolo to nesmierne horúce leto. A zďaleka zaň nemohol iba prílev teplého a suchého vzduchu. Francúzskom totiž už tri roky zmietajú nepokoje, ktoré vojdú do histórie ako Veľká francúzska revolúcia.
To, čo sa začalo ako ľudová rebélia proti nedostatku chleba, prerástlo medzičasom do zmien otriasajúcich celou spoločnosťou a spoločenským zriadením. Kráľ Ľudovít XVI. aj kráľovná Mária Antoinetta po neúspešnom pokuse utiecť čakajú vo väzení na neblahý osud (život oboch ukončí gilotína).
Okolité monarchie sú vývojom v jednom z najväčších súdobých európskych štátov znepokojené a snažia sa vývoj zastaviť alebo aspoň udržať za hranicami svojich území. Vysielajú preto vojská, ktoré majú povstalcov spacifikovať. Francúzi si však nechcú nechať nádych slobody vziať. Minimálne nie bez boja.
Tridsiateho júla 1792 vstupujú do Paríža posily z Marseille sprevádzané energickou piesňou. Len pred niekoľkými dňami ju na vlasteneckom zhromaždení zaspieval François Mireur, čerstvo vyštudovaný lekár (neskôr sa stane generálnom armády Napoleona Bonaparteho a zomrie v Egypte ako 28-ročný).
Melódia aj slová sú viac ako burcujúce a čoskoro sa nápev rozšíri medzi jednotky. Jej autorom je Claude Rouget de Lisle, ktorý na večierku 25. apríla 1792 vyslyší prosbu svojho hostiteľa – starostu Štrasburgu baróna Philippa-Frédérica de Dietrich. Ten mladého muža požiada, aby zložil skladbu, „ktorá zhromaždí našich vojakov z celého sveta, aby bránili svoju vlasť....
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.