Dva pútavé autoportréty: z jedného odhodlane hľadí svetlovlasý muž s mohutnou ryšavou bradou a ostro rezanými črtami. Prenikavé modré oči akoby prepichovali diaľku niekde za pozorovateľom, plné pery sú zovreté, ale nie zaťaté. Z celého obrazu sála sila, no i zvláštna krehkosť podporená modrým pozadím akoby vyskladaným zo stovák drobných rybiek rútiacich sa v húfe okolo toho muža.
Druhá maľba ostro kontrastuje farbami i vyžarovaním. Muž v zelenom zimníku s baranicou na hlave a fajkou v ústach je síce dohladka oholený, no napriek tomu pôsobí spustnuto. Vyhasnuté smutné oči, rumenec na líci, kútiky zvesené nadol a obväz okolo hlavy kričia, že sa mu nevodí dobre.
Pokiaľ by ste nevedeli, o koho ide, a najmä pokiaľ by tým niekým nebol dnes uznávaný maliar, asi sotva by ste na prvý pohľad dešifrovali, že oba portréty patria rovnakému mužovi. Obväz zakrýva ranu, ktorú spôsobil ostrý predmet a odrezal kus ľavého ucha.
Deň pred Štedrým večerom 1888 po hádke medzi Vincentom van Goghom a Paulom Gauguinom tiekla krv. Čo sa presne stalo, sa asi nedozvieme, pretože hlavní aktéri svoje výpovede menili.
Jedna z teórií hovorí, že vinníkom van Goghovho zranenia bol Gauguin, ktorý mu ucho odsekol šabľou. Na polícii však zas obaja údajne vypovedali, že si deprimovaný Holanďan odrezal kus tela v záchvate zúrivosti.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 77% na dočítanie.
Zostáva vám 77% na dočítanie.