Poslednú noc veľa nespal, väčšinu prebdel v slzách, so svojimi myšlienkami a spomienkami. Anglický kráľ Karol I. si veľmi dobre uvedomuje, čo ho čaká, a neverí, že by ho ešte niečo mohlo zachrániť. Všetko prehral a o pár hodín kat ukončí jeho pozemskú púť. Je apatický, ani jesť už nechce, až na naliehanie biskupa Williama Juxona, ktorý mu v posledných hodinách poskytoval duchovnú útechu, si dá pred obedom aspoň kúsok suchého chleba a vypije pohár červeného vína.
Je utorok 30. januára 1649, asi pol druhej popoludní. Priestranstvo pred Banqueting House je plné, ani mrazivé počasie nezabránilo Londýnčanom, aby sa prišli pozrieť na biedny koniec svojho panovníka, ktorý má byť aj koncom jednej éry.
„Dajte mi prosím ešte jednu košeľu. Je tam chladno a nechcem sa triasť od zimy. Ľudia by si to mohli vysvetliť tak, že sa bojím smrti, a to nie je pravda,“ hovorí kráľ dôstojníkovi, ktorý ho má odviesť na popravisko.
Pódium, na ktoré o chvíľu vstupuje, je obtiahnuté čiernym súknom a uprostred stojí nízky klát. Bude si musieť ľahnúť, aby naň mohol položiť hlavu. Potom panovníkov pohľad zamieri k davu. Preblesne mu hlavou, že by mal svojim poddaným ešte niečo povedať.
„Zločiny, za ktoré ma odsúdili, som nespáchal, som nevinný. Zomieram ako mučeník ľudu,“ rozhovorí sa. Málokto ho však počuje, ľudí od pódia oddeľuje hustý kordón vojakov.
„Keď budem pripravený, dám vám znamenie,“ znejú napokon posledné slová, ktoré adresuje katovi. Ten dlho nečaká, signál prichádza o pár sekúnd. Potom už len jeho sekera zasviští vzduchom a je dokonané. Z davu sa unisono ozve útrpné zastonanie.
Kto bol tým katom, sa dodnes nevie, tvár mal zahalenú. A ani keď zdvihol kráľovu hlavu, aby ju ukázal ľuďom, neprehovoril, možno preto, aby ho niekto nespoznal podľa hlasu.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
Zostáva vám 86% na dočítanie.