Bola to mnohotisícová masa barbarských a divokých kočovníkov, stmelená pevným vojenským poriadkom, ktorá poznala iba boj a absolútnu oddanosť svojmu vládcovi, veľkému chánovi.
S nepriateľmi nepoznali zľutovanie a ich životy pre nich nemali žiadnu cenu. Traduje sa, že zajatcov počas útokov hnali pred sebou ako živé štíty, alebo ich telami zarovnávali vodné priekopy, aby ich mohli ľahšie prekonať.
Šírili strach, skazu a smrť a všade, kam títo bojovníci z východoázijských stepí vtrhli, nastalo peklo. Aspoň tak sa zhodujú dobové zápisy kronikárov z 13. storočia.
„Nebolo očí, čo by neplakali pre svojich mŕtvych,“ cituje dobové pramene historik Richard A. Gabriel v knihe Džingischánov najväčší generál: Subutai statočný.
„Niektorí boli napichnutí na kôl alebo mali pod nechtami zarazené klince či drevené triesky. Kňazov zaživa upaľovali, mníšky a panny znásilňovali v kostoloch pred očami príbuzných.“
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.