StoryEditor

Vojny očami historika: Ľudí na nich priťahujú príbehy, nie zabíjanie, to nás v podstate desí

09.05.2022, 00:05
„Ľudské dejiny sú vo veľkej miere dejinami vojnových konfliktov. Asi preto nás vojna tak fascinuje,“ hovorí Vladimír Segeš z Vojenského historického ústavu, ktorý tomuto zvláštnemu fenoménu zasvätil celý profesijný život a o vojne či jej protagonistoch napísal viacero kníh.

Existuje nejaká definícia vojny?

My, vojenskí historici, si veľmi dobre uvedomujeme, že komplexný obraz o vojne nie je možné podať, pretože je to veľmi zložitý a rozsiahly fenomén. Navyše, vojna sa mení, má mnoho podôb. Aj preto je množstvo definícií či citátov o vojne, ktoré sa ju snažia nejako zachytiť a obsiahnuť v čase, keď vznikli. Mne osobne sa zdá veľmi trefný citát od nemeckého spisovateľa Williho Bredela, ktorý sa na sovietskej strane zúčastnil aj bitky pri Stalingrade: „Vojna je tvrdé krvavé remeslo.“ A k tomu by som pridal aj často citovanú skrátenú definíciu, ktorá platí už dve storočia a stále je pravdivá: „Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami.“

To je celkom výstižné... Kto je autorom tej definície?

Pruský generál Carl von Clausewitz (žil v rokoch 1780 – 1831, pozn. red.). Samozrejme, je to zjednodušená citácia, ale má niečo do seba. Clausewitz patrí k najvýznamnejším vojenským teoretikom devätnásteho storočia, napísal veľmi rozsiahlu knihu O vojne, v ktorej uviedol aj túto definíciu a zhrnul v nej svoje skúsenosti z napoleonských vojen.

Povedali ste, že vojna má mnoho podôb. Čo presne tým myslíte? Nie je vojna jednoducho „len“ vojna?

Inú podobu mala vojna v staroveku, iná bola v stredoveku aj v novoveku. Charakter vojen sa zmenil aj od čias Napoleona začiatkom 19. storočia a 20. storočie opäť prinieslo celkom odlišné vojnové konflikty. Podoba vojny úzko súvisí aj s vývojom vojenských technológií a zbraní, ale to by celkom presiahlo rámec nášho rozhovoru. Napríklad druhá svetová vojna mala genocídny charakter, po nej prišiel takzvaný atómový vek a to, čo nazývame studená vojna, keď sa vo svete odohrávalo viacero lokálnych, tzv. zástupných vojen. Konflikt, ktorý prebieha dnes na Ukrajine, označujeme ako hybridná vojna. Koncepcia pochádza od ruského generála Valerija Gerasimova a v podstate sa to dá opísať ako stav permanentnej vojny, keď sa nedá rozlíšiť, či vojna prebieha, alebo nie. Oficiálne nie je vojna, ale to, čo sa deje, vojnu pripomína, resp. vojnou de facto je.

Téma

Podoba vojen sa síce mení, ale podstata zostáva?

Podstata zostáva – vo vojne vždy zomierajú ľudia. Je to zvláštny fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo odjakživa. Dá sa povedať, že ľudské dejiny sú vo veľkej miere dejinami vojnových konfliktov. Asi preto nás vojna tak fascinuje, bolo o nej napísaných množstvo kníh, namaľovaných nespočetne veľa obrazov, vznikli sochy, a dnes už aj hrané filmy, dokumenty či počítačové hry. Zobrazovali a opisovali ju už starovekí autori, stačí spomenúť Homérove diela Ilias a Odysea. Homérovi sa dá vyčítať, že vojnu dosť idealizoval, nebol však jediný.

Zobrazovanie a opisovanie vojny je dôležité aj dnes, hoci na to používame iné prostriedky ako v minulosti. Dnes máme napríklad videá alebo fotografie priamo z miest, kde sa bojuje.

Áno, vojnu dokážeme sprostredkovať takmer v priamom prenose, druhá vec je, či je sprostredkovanie autentické a pravdivé a či to bežný človek dokáže rozoznať. Napríklad zábery z ukrajinskej Buče, ktoré ľudí šokovali, mnohí pod vplyvom ruskej propagandy považujú za naaranžované. Ja osobne si myslím, že sú skutočné, ale otázne je, či by sme vedeli rozoznať, ak by neboli. Napriek tomu, že máme omnoho modernejšie a precíznejšie prostriedky na zachytenie sveta okolo nás, svet sa stáva čoraz vágnejším a mnohí ľudia sa strácajú v tom, čo je realita a čo hoax. Je to zvláštny jav súčasnosti.

Doc. PhDr. Vadimír Segeš, PhD. (72). Vyštudoval odbor historické vedy – archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti. Vo svojom bádaní sa zameriava na staršie národné a vojenské dejiny. V roku 1990 stál pri zrode časopisu Historická revue, kde pôsobil ako zástupca šéfredaktora. V rokoch 2000 – 2013 bol šéfredaktorom a editorom časopisu História. Od roku 1995 je vedeckým pracovníkom Vojenského historického ústavu v Bratislave a pedagogicky pôsobil aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 1974 sa stal dôstojníkom v zálohe, dosiahol hodnosť kapitána. Napísal množstvo kníh, štúdií či odborných článkov, spomeňme aspoň objemnú Encyklopédiu vojen od najstarších čias po súčasnosť z roku 2020 (spolu s Tomášom Klubertom a Matejom Medveckým) a zatiaľ poslednú knihu Legendárny husár Ladislav Škultéty-Gabriš a jeho doba z roku 2021. Doc. PhDr. Vadimír Segeš, PhD. (72). Vyštudoval odbor historické vedy – archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti. Vo svojom bádaní sa zameriava na staršie národné a vojenské dejiny. V roku 1990 stál pri zrode časopisu Historická revue, kde pôsobil ako zástupca šéfredaktora. V rokoch 2000 – 2013 bol šéfredaktorom a editorom časopisu História. Od roku 1995 je vedeckým pracovníkom Vojenského historického ústavu v Bratislave a pedagogicky pôsobil aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 1974 sa stal dôstojníkom v zálohe, dosiahol hodnosť kapitána. Napísal množstvo kníh, štúdií či odborných článkov, spomeňme aspoň objemnú Encyklopédiu vojen od najstarších čias po súčasnosť z roku 2020 (spolu s Tomášom Klubertom a Matejom Medveckým) a zatiaľ poslednú knihu Legendárny husár Ladislav Škultéty-Gabriš a jeho doba z roku 2021. Peter Mayer

Bolo to v minulosti iné? Kedysi vojnu zachytávali maliari, možno považovať ich obrazy za reálne zobrazenie toho, čo sa dialo na bojiskách?

Aj v minulosti existovali rôzne stvárnenia vojny. Treba si uvedomiť, že väčšina obrazov znázorňujúcich bitky nevznikala priamo na bojisku, ale v maliarskych dielňach. Samotní maliari pritom často ani neboli účastníkmi bitky, takže vychádzali buď zo svojej predstavy, alebo z opisu a rozprávania niekoho iného. Ale ak aj autor bol na bojisku, jeho dielo je len subjektívnou interpretáciou toho, ako bol schopný bitku vnímať, zapamätať si najrôznejšie výjavy a neskôr ich interpretovať. Takže, aby som to zhrnul, niektoré diela sú realistické a iné vlastenecké, ba priam oslavné. Najmä zobrazenia rôznych vojvodcov, ktorí sa zaslúžili o nejaké víťazstvo, majú za cieľ ich glorifikáciu. Z tých realistických zobrazení sa mi páči Francisco Goya alebo Picassova Guernica, kde ja osobne vidím tristný pohľad na vojnu. Pretože vojna, nech už je to akokoľvek fascinujúca záležitosť, je smutná. Raz som narazil na obrázok istého nemeckého maliara z roku 1933. Namaľoval pohľad na Brandenburskú bránu, ktorý úplne zodpovedal situácii po dobytí Berlína v roku 1945. V tomto prípade išlo priam o vizionársky obraz.

Dnes poznáme Ženevské konvencie, v súvislosti s konfliktom na Ukrajine sa hovorí o ich porušovaní. Bolo v minulosti vo vojne dovolené všetko alebo fungovali nejaké pravidlá a hranice, ktoré sa neprekračovali?

Aj áno, aj nie. Nepoznáme úplne všetky podrobnosti o tom, ako prebiehali vojny v minulosti, aj preto hovoríme, že vojenská história – a napokon aj samotná história – je aproximatívna veda, nie exaktná. Našou snahou je priblížiť sa ku skutočnosti, nikdy ju však nebudeme poznať presne. Avšak, aby som zodpovedal vašu otázku, isté pravidlá boli – rovnako ako dnes. Druhá vec je, do akej miery sa dodržiavali – a to je tiež rovnaké ako dnes.

Pretože vždy sa nájde strana, ktorá tie pravidlá poruší?

Je to tak. A o tom je vojna. Keď armáda prehráva, uchyľuje sa k nedohodnutým či nekonvenčným spôsobom vedenia vojny. V prípade zvrátenej ideológie, ako bol fašizmus, sa nedodržiavali žiadne pravidlá – ani základné ľudské, morálne a etické...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
22. máj 2022 10:04