Nemôcť si spomenúť je pre mnohých zahanbujúci pocit. A to až natoľko, že ľudia bežne pred druhými taja, že navštevujú kurzy zamerané na posilnenie pamäti. Aspoň tak o tom svedčia odborníci, ktorí takéto programy vedú.
Pamäť v sebe koncentruje mnohé z toho, čo robí život hodný žitia. Práve pre jej stratu nás tak desí Alzheimerova choroba. Bez schopnosti udržať v našom nervovom systéme nové informácie by sme nemali vedomie kontinuity, nedokázali sa nič naučiť, ba dokonca ani nadväzovať vzťahy. V istom zmysle platí, že čím lepšou pamäťou disponujeme, tým intenzívnejšie žijeme.
Napriek tomu len málokto z nás pristupuje k pamäti ako k dimenzii, ktorá potrebuje našu starostlivosť a tréning. Ba dokonca ju svojím životným štýlom často nevedomky sabotujeme. Alarmujúci nárast neurodegeneratívnych porúch – do roku 2050 sa podľa neuroimunológa Norberta Žilku očakáva dvoj- až trojnásobok pacientov s „alzheimerom“ – je toho tragickým dôsledkom. Čo teda v našom živote zmeniť, aby nekrpatela, ale naopak – rástla?
Jedlo, pitie, sex
To najdôležitejšie zo všetkého je precítiť to, čo sme uviedli v riadkoch vyššie. Čiže tesnú spätosť pamäti s kvalitou nášho života. Iba tak budeme mať motiváciu vykonávať to, čo jej prospieva, iba tak na to v behu dní nezabudneme. Pre náš pamäťový systém je totiž zásadne dôležitá takzvaná biologická významnosť. Inými slovami, iba tie informácie, ktoré sú podstatné pre naše prežitie, je ochotný konsolidovať, čiže prepísať z krátkodobej pamäti do tej dlhodobej.
„Pamäťový systém je nastavený tak, že spomienky na niečo závažné zapisuje rýchlo a efektívne, preto sú dlhodobé,“ vysvetľuje pre časopis Téma Karel Ježek, vedúci Laboratória experimentálnej neurofyziológie v Biomedicínskom centre Lekárskej fakulty UK v Plzni.
„Vojdeme napríklad do neznámej miestnosti, kde visia tikajúce hodiny. Zvuk si všimneme okamžite, ale po chvíľke prestaneme tikanie vnímať. Ide totiž o nedôležitý vnem, a teda sa ním mozog nemusí ďalej zaoberať. Pokiaľ by ste si boli vedomí toho, že tikanie predstavuje nejaké riziko, napríklad v podobe bomby niekde pod stolom, potom ho, naopak, budete vnímať veľmi citlivo,“ komentuje odborník a dodáva, že z tohto dôvodu si najlepšie pamätáme skúsenosti spojené spojené s bolesťou, s uspokojovaním základných potrieb, či už je to jedlo, pitie alebo sex, či ďalšie zážitky s výrazným emočným obsahom.
Toto je i odpoveď na otázku, prečo do konca života nezabudneme, čo sme robili 11. septembra 2001 či 24. februára 2022. Vysoké hladiny stresových hormónov nútia za takých okolností mozog evidovať každý detail, vrátane tých banálnych a nepodstatných, ako je stolička, na ktorej človek práve sedí.
„Mozog si totiž netrúfa rozhodovať, čo je v takejto extré...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.