Ich následným prechodom na územie Moravy sa skončila bojová činnosť oslobodzovacích vojsk na území Slovenska, ktorá trvala 226 dní. Jej priebeh a dobu trvania výrazným spôsobom ovplyvnila poloha Slovenska v strede európskeho priestoru vojnovej činnosti medzi dvoma hlavnými strategickými smermi – varšavsko-berlínskym a budapeštiansko-viedenským, ako aj charakter terénu, ktorý v prevažnej časti Slovenska neumožňoval hromadné nasadenie tankovej techniky, pričom v kombinácii s nepriaznivými jesennými a zimnými poveternostnými podmienkami často komplikoval leteckú podporu útočiacich vojsk.
Výhodné podmienky
Horské a zalesnené masívy – Slanské vrchy, Ondavská vrchovina, Čergov, Veľká a Malá Fatra, Kremnické a Štiavnické vrchy či Považský Inovec, Strážovské vrchy, Malé a Biele Karpaty i Javorníky – rozčleňovali karpatsko-pražský smer priečne od severu na juh.Levočské vrchy, Vysoké Tatry, Nízke Tatry a Slovenské rudohorie, ho členili smerom od východu na západ. Horské masívy, ako aj značný počet riek tečúcich poludníkovým smerom, vytvárali pre nemecké a maďarské vojská výhodné podmienky na vedenie úpornej obrany aj pri menšom nasadení síl a prostriedkov. Tieto, ale aj ďalšie skutočnosti determinovali charakter bojovej činnosti oslobodzovacích vojsk.
Niekoľko smerov
Spôsobili, že oslobodzovanie Slovenska prebiehalo z niekoľkých operačných smerov vo väzbách na veľké útočné operácie vojsk Červenej armády, ktorých ťažisko ležalo mimo územia Slovenska.
Tak tomu bolo v prípade Východokarpatskej (8. 9. – 28. 10. 1944), Budapeštianskej (29. 10. 1944 – 13. 2. 1945), Západokarpatskej (12. 1. – 18. 2. 1945), Ostravskej (10. 3. – 5. 5. 1945) a Bratislavsko-brnianskej operácie (25. 3. – 5. 5. 1945). Ďalšie tri útočné operácie sovietskych vojsk mali ťažisko na území Slovenska, a to Východoslovenská (20. 11. – 15. 12. 1944), Stredoslovenská (10. 3. – 30. 3. 1945) a Komárňanská ( 6. 1. – 2. 2. 1945).
V spomenutých operáciách sa na oslobodzovacích bojoch v zostave sovietskych vojsk na území Slovenska zúčastnili aj československé a rumunské vojská.V priebehu oslobodzovania Slovenska sa do bojov na jeho území v rôznych časových obdobiach postupne zapojili vojská troch sovietskych frontov (1., 4. a 2. ukrajinský) a v ich zostavách spolu sedem sovietskych vševojskových armád (38., 1. gardová, 18., 7. gardová, 27., 40. a 53.), jedna tanková armáda (6. gardová), tri letecké armády (2., 8. a 5.), jedna jazdecko-mechanizovaná skupina (1. gardová), Dunajská vojenská flotila, ako aj početné frontové zväzky a útvary.
Smer Dukla
Prvé vojská Červenej armády, ktoré rozvinuli bojovú činnosť na území Slovenska, patrili do zostavy vojsk 4. ukrajinského frontu (1. gardová a 18. armáda, 17. gardový strelecký zbor, 8. letecká armáda), ktorý spolu s 38. armádou 1. ukrajinského frontu, podporovanou letectvom 2. leteckej armády, uskutočňoval Východokarpaskú operáciu.
Stalo sa tak 20. septembra 1944, keď sa v priestore severovýchodne od Medzilaboriec na naše územie prebojovali jednotky 242. horskej streleckej divízie a 129. gardovej horskej streleckej divízie 3. horského zboru 1. gardovej armády. Na druhý deň, 21. septembra, jednotky 128. gardovej horskej streleckej divízie oslobodili prvú slovenskú obec – Kalinov.
Od 6. októbra 1944 na území Slovenska bojovali jednotky 1. čs. armádneho zboru, ktoré v ten deň, počas Karpatsko-duklianskej operácie (súčasť Východokarpatskej operácie) v zostave vojsk 38. armády prekročili hranice v priestore Duklianskeho priesmyku a do konca októbra 1944 postúpil k severnému okraju Nižného Komárnika a ku Korejovciam. Po bojoch v priestore Obšáru a okolitých výšin južne od Duklianskeho priesmyku postúpili v rámci Východoslovenskej operácie 4. ukrajinského frontu (1. gardová, 18. a 38. armáda, 8. letecká armáda) v zostave vojsk 1. gardovej armády do konca novembra k rieke Ondave. Po jej dosiahnutí prešli do obrany v pásme, ktoré na začiatku januára 1942 prebiehalo od Breznice až po poľskú obec Ciechania.
Západokarpatská operácia
Počas Západokarpatskej operácie 1. čs. armádny zbor postupoval v zostave vojsk 1. gardovej armády v smere na Bardejov a Zborov a od 22. januára 1945, po presune do priestoru západne od Prešova, v zostave vojsk 18. armády 4. ukrajinského frontu cez Branisko na Levoču a Kežmarok a potom po južných úbočiach Vysokých Tatier. Po oslobodení Važca prenasledoval nepriateľské jednotky v smere na Východnú a Liptovský Hrádok.
Na konci januára narazil na vopred vybudované obranné postavenie nepriateľských vojsk severovýchodne a východne od Liptovského Mikuláša. Prekonať nemeckú obranu v tomto priestore a definitívne oslobodiť Liptovský Mikuláš sa im v súčinnosti so sovietskou 24. streleckou divíziou podarilo Definitívne oslobodiť Liptovský Mikuláš sa im v súčinnosti s jednotkami sovietskej 24. streleckej divízie podarilo až po ťažkých bojoch prebiehajúcich počas februára a marca, a to 4. apríla 1945.
V tom čase už prebiehala Ostravská operácia 4. ukrajinského frontu, súčasťou ktorej boli aj boje časti síl jeho 18. armády na severozápadnom Slovensku. Výrazným spôsobom sa na nich podieľali jednotky 1. čs. armádneho zboru nielen v priestore Liptovského Mikuláša, ale aj pri prekonávaní obrany nemeckých a maďarských jednotiek v priestore horských masívov Veľkej a Malej Fatry, pri oslobodzovaní Žiliny. Bojová činnosť 1. čs. armádneho zboru na Slovensku vyvrcholila 2. mája 1945 prechodom jeho jednotiek cez Javorníky na Moravu v smere na Veľké Karlovice a Nový Hrozenkov.
Počas bojov na území Slovenska počet príslušníkov 1. čs. armádneho zboru výrazne narastal. Zatiaľ čo pred začiatkom Karpatsko-duklianskej operácie v jeho súčastiach bolo 16 451 príslušníkov, tak do 30. marca 1945, pred poslednými bojmi pri oslobodzovaní Liptovského Mikuláša, ich počet narástol na 30 532 a 5. mája 1945 dosiahol číslo 49 280.
Na juhu krajiny
V južných oblastiach Slovenska od začiatku druhej polovice decembra 1944 v rámci Budapeštianskej operácie začala postupne bojovať časť vojsk 2. ukrajinského frontu (7. gardová, 27., 40., 53 armáda, 6. gardová tanková armáda, jazdecko-mechanizovaná skupina, rumunská 4. armáda (2. a 6. armádny zbor) a 4. armádny zbor rumunskej 1. armády, 5. letecká armáda, samostatný rumunský letecký zbor, frontové zväzky a útvary). Na začiatku januára 1945 bolo v týchto vojskách dovedna 337 700 osôb, vrátane 99 300 príslušníkov rumunských vojsk. Ako prvé z nich sa na územie Slovenska prebojovali zväzky 40. armády a jej veliteľstvu podriadené zväzky rumunskej 4. armády, bojujúce na pravom krídle 2. ukrajinského frontu južne od Košíc.
Prvým rumunským útvarom, ktorý sa prebojoval na územie Slovenska, sa stal 90. peší pluk, ktorý 18. decembra 1944 vstúpil do obce Buzica. Ďalšie zoskupenie rumunských vojsk prekročilo hranice Slovenska v priestore južne od Lučenca, na čiare Trenč a Kalonda, 26. decembra 1944. Boli nim zväzky rumunského 4. armádneho zboru rumunskej 1. armády, ktorý bol v tom čase podriadený veliteľstvu sovietskej 27. armády. V polovici januára 1945 sa k rumunskej 1. armáde vrátil jej 7. armádny zbor dovtedy bojujúci pri Budapešti a kompletná rumunská 1. armáda prešla 25. januára do podriadenosti sovietskej 53. armády. V podriadenosti tejto armády potom pôsobila až do konca vojny.
Rumunské zväzky
V priestore medzi Lučencom a Levicami bola od 1. januára do 20. marca 1945 nasadená aj samostatná rumunská 1. dobrovoľnícka divízia Tudora Vladimirescu. Do Komárňanskej operácie vojsk 7. gardovej armády a 6. gardovej tankovej armády bol počas januára a februára 1945 do bojov nasadený rumunský samostatný tankový pluk, ktorý v zostave 27. gardovej tankovej brigády 6. gardovej tankovej armády neskôr bojoval aj v Bratislavsko-brnianskej operácii.
Od konca prvej polovice januára 1945 sa rumunské pešie a jazdecké zväzky pôsobiace vo vojskách pravého krídla 2. ukrajinského frontu (40. armáda s rumunskou 4. armádou, 27. armáda, 53. armáda s 1. rumunskou armádou, 1. jazdecko-mechanizovaná skupina) zúčastnili bojov v Západokarpatskej operácii, buď v bojových zostavách vlastných armád alebo sovietskych streleckých zborov. Hlavné sily rumunskej 4. armády útočili v smere na Rožňavu a Plešivec, k Tisovci a Revúcej a ďalej k Breznu a hornému toku Hrona. Rumunská 1. armáda po oslobodení Lučenca útočila smerom na Pliešovce a Zvolen, počas celého februára bojovala v pohorí Javorie a od začiatku marca postupovala k strednému toku Hrona.
Spoločný boj
V priebehu Stredoslovenskej operácie hlavné sily rumunskej 4. armády bojovali spoločne s vojskami 40. armády pri oslobodzovaní Banskej Bystrice a jej okolia. Rumunská 1. armáda 20. marca dosiahla v pásme medzi Zvolenom a Žiarom nad Hronom rieku Hron, ktorú jej vojská spolu so zväzkami 53. armády prekročili 25. marca.
Od 25. marca sa všetky rumunské vojská zúčastňovali bojov v rámci Bratislavsko-brnianskej operácie. Na jej začiatku v nich bolo dovedna 86 300 osôb. 4. armáda pôsobila v zostave 40. armády v smere od Bánoviec do priestoru južne od Trenčína. Časť jej síl, ktorá bola nasadená na pravom krídle 40. armády, bojovala v horskom teréne Veľkej a Malej Fatry, potom postupovala do priestoru Dubnice nad Váhom a ďalej cez Javorníky smerom na moravské Vizovice. Rumunská 1. armáda v Bratislavsko-brnianskej operácii spoločne s vojskami 53. armády útočila smerom na Novú Baňu a Bošany, Topoľčany a Hornú Stredu, Čachtice a potom ďalej na Uherský Brod.