Prečo plačeme? Je dokázané, že ženy plačú viac než muži a že väčšie sklony k plaču sa prejavujú v bohatých krajinách. Sú hypotézy, že testosterón môže mať úlohu v prejavovaní emócií. Pravdou však je, že plač zostáva veľkou záhadou, píše taliansky denník Corriere della Sera.
Otázku "prečo plačeme" si položil britský vedec a novinár Adam Rutherford v článku publikovanom na internetových stránkach BBC. Rutherford pripúšťa, že v ňom vzbudzujú dojatie filmy, a ako príklad uvádza snímku Ihrisko snov z roku 1989, kde protagonista predstavovaný Kevinom Costnerom postaví baseballové ihrisko po tom, čo počul "hlas". Stretáva svojho mŕtveho otca, s ktorým nemal dobré vzťahy, a spoločne hrajú baseball. Na konci filmu sotva zadržiavam plač, pripúšťa Rutherford. Pýta sa tiež, prečo zvyčajne ženy plačú ľahšie ako muži a prečo pohľad na muža v slzách vzbudzuje rozpaky.
V roku 1982 vypočítal americký psychológ William Frey, že ženy plačú v priemere 5,3 krát za mesiac, zatiaľ čo muži len 1,3 krát. A nielen to: žena plače v priemere päť až šesť minút v jednom kuse, zatiaľ čo muž iba dve až tri minúty. Plačom sa zaoberal aj holandský psychológ Ad Vingerhoets, ktorý potvrdil, že existuje rozdiel v plači osôb ženského a mužského pohlavia, ktorý sa začína prejavovať už v detstve. Neexistuje však u veľmi malých detí, ktoré ešte nehovoria a ktoré plačú všetky rovnako, aby im rodičia venovali pozornosť. Vingerhoets zdôrazňuje tiež úlohu sociálnych a kultúrnych faktorov: plače sa viac v tých krajinách, kde je plač spoločensky prijateľný, zvlášť v bohatých krajinách.
Dôvodom môže byť to, že blahobyt vyvoláva u jedincov pocit väčšej voľnosti vo vyjadrovaní emócií. Okrem sociálnych faktorov psychológ zdôrazňuje, že tu hrajú svoju úlohu aj hormóny, najmä testosterón. Ukázalo sa totiž, že u osôb s nádorom, ktorým boli podávané lieky znižujúce hladinu tohto hormónu, je tendencia k plaču oveľa silnejšia, aj keď treba predpokladať, že tieto osoby sú krehkejšie preto, že majú rakovinu.
Nepoznáme dôvod, prečo plačeme, a to aj preto, že plač prichádza v najrôznejších situáciách: keď sme smutní, šťastní, keď máme fyzickú či psychickú bolesť. Pretože človek je spoločenský tvor, môže byť plač spôsobom priameho oznamovania silných emócií ostatným ľuďom. Podľa niekoľkých Vingerhoetsových štúdií majú slzy významný efekt katarzie. Je nesporné, že po plači, a to aj v najhorších situáciách, sa cítime trochu lepšie.
Vlani Vingerhoets zorganizoval experiment, pri ktorom vyzval niekoľko dobrovoľníkov, aby popísali svoj duševný stav predtým, ako videli jeden z dvoch filmov, ktoré vybral: Život je krásny s Robertom Benignim a Hačikó - príbeh psa Lasseho Hallströma. Rovnakú otázku im položil o dvadsať minút neskôr a potom ešte dve hodiny po zhliadnutí filmu. A výsledok? Osoby, ktoré neplakali, mali pred vzhliadnutím aj po zhliadnutí filmov rovnakú náladu, a tí, ktorí si poplakali, uvádzali, že sa cítia oveľa lepšie.