Od roku 2016 odsúdení vo výkone trestu môžu využívať dovtedy nie príliš preferovaný trest domáceho väzenia. Plastový náramok umiestnený na tele nahradil väzenské múry aj bývalému šéfovi Markízy a exministrovi hospodárstva Pavlovi Ruskovi, ktorý čelí podozreniu z objednania vraždy svojej bývalej spoločníčky Silvie Volzovej.

Pozrite si krátke video, ktoré vysvetľuje, o čo ide v kauze Pavla Ruska:

​Ruska prepustil na slobodu v utorok 21. novembra Krajský súd v Bratislave, ktorý tak zrušil rozhodnutie okresného súdu. Zároveň exministrovi hospodárstva uložil povinnosť nosiť elektronický náramok. Rusko musí mať pri sebe toto zariadenie na určenie polohy počas celého trvania "kontroly technickými prostriedkami."   

​V HN sme jednu z verzií ESMO (elektronického systému monitorovania osôb) testovali v auguste 2015. Prečítajte si reportáž o týždennom domácom väzení s elektronickým náramkom, ktorá môže naznačiť, čo čaká Pavla Ruska:

Nie vždy dostávame tie najšťastnejšie nápady. Ja som sa rozhodol dobrovoľne okúsiť strasti domácej basy. Nepotreboval som na to vykradnúť obchod. Ministerstvo spravodlivosti má zariadenia v pilotnej prevádzke a ja som sa stal jedným z „pilotov“.

Prišli ku mne domov dvaja chlapíci. Odpratal som pár vecí z nábytku, aby mohli nainštalovať zariadenie na „kontrolu prítomnosti“. Špeciálnymi klieštikmi mi pripevnili nad členok elektronický náramok. Týždeň by som sa nemal pohnúť z domu. Svoju bežnú prácu som zamenil za taký menší home office.

Čas bez kontroly operačného strediska som si určil na hodiny od dvanástej do tretej popoludní. Spravodlivosť však bola milosrdnejšia. Z ministerstva mi oznámili, že som na seba príliš krutý. „Musíte ísť aj na obed. Aj si nakúpiť.“ O. K. Súhlasím. Časovú hranicu bez starostlivosti Veľkého brata mi stanovili od 11. do 16. hodiny.

​Prvý deň môjho väzenia som si ani príliš neuvedomil. Do večera som normálne pracoval. Poznatok: Ak ste v práci alebo vo väzení, je to jedno. Basu zatiaľ hravo zvládam ľavou zadnou. Na tej mám pripevnený náramok.

Spravodlivosť by nemusela byť slepá

Čas pracovného týždňa ubieha rýchlo ako expresný vlak, hoci narážam na isté obmedzenia. Keď zo svojho domáceho väzenia vychádzam prvý raz, moje kroky smerujú do blízkej reštaurácie na obed. Cestou sa zastavujem pri bankomate. Ten mi síce bankovú kartu zožerie, no hneď aj vypľuje. Hups, vypršala platnosť. A to som sa snažil ošetriť si všetky veci ešte pred nástupom do výkonu trestu. Ešteže mám v peňaženke pár mincí.

Drobné technické obmedzenia sa dajú prekonávať. Horšie je to s tými psychologickými. V duchu zanadávam na celé ESMO, keď mi zatelefonuje kamarát a pozýva ma na oslavu svojich okrúhlych narodenín na chalupu. Na celý víkend! Prehovára ma. Dlho sme sa nevideli. Musel si zmyslieť akurát tento termín?

Cez víkend Veľký brat nepripúšťa ani minútu „deaktivovania“. Dúfal som, že by mohol fungovať podobne ako lekári, ktorí vám počas péenky udelia nejakú tú hodinku-dve zdravotnej vychádzky. Keď táto požiadavka odznie na adresu kompetentných z ministerstva, spravodlivosť zostane slepá. Nikam nepôjdeš. Doma budeš. Sedieť.

Víkend predo dvermi. Aj pred tými mojimi. Asi otestujem môjho domáceho strážcu a vyvolám bezpečnostný incident. Preložené do laickej reči – zdrhnem. Ak zlé jazyky budú tvrdiť, že test nie je tým pravým motívom opustenia mojej kobky, majú úplnú pravdu.

V konflikte so zákonom

Piatkový horúci večer je na únik ako stvorený. Tráviť koniec týždňovej šichty doma je trestuhodné. Teda ako pre koho. Pozerám na hodinky, keď zamykám vchodové dvere:20 hodín 20 minút. Kamarát ma zavezie do pohodovej pivárne s pohodovou hudbou, kde sa stretám s partiou. Systém je nastavený na pätnásťminútovú toleranciu, za tú chvíľu sa určite nič neudeje.

Okrem pár známych ma netrpezlivo očakáva akurátne vychladené čapované pivo. Svet je gombička. Cítim sa ako na dovolenke. Už je pol deviatej a stále nič.

20.35: Z krígľa už poriadne ubudlo. Parádne posedenie.

20.39: Zvoní mi mobil. Príjemný hlas mi oznámi, že majú hlásenie o mojom opustení priestoru. Že prečo som odišiel. Že kedy sa vrátim. A ja že som musel ísť niečo si súrne vybaviť a že sa vrátim o pol hodinky. Na dispečingu museli určite počuť hlasnú hudbu. „Veríme, veríme,“ akoby som odtiaľ počul, hoci nič také sa neodohrá. Cítim sa ako žiačik, ktorého s cigaretou v ústach načapal učiteľ za rohom školy.

Ale klobúk dole pred ľuďmi, ktorých som nikdy nevidel. Zareagovali vcelku pohotovo. FUNGUJE TO. Na ich počesť si dám ešte jedno orosené. Krátko po deviatej mám telefonát znovu. „Vráťte sa do režimu,“ vyzýva ma príjemný hlas nepríjemne.

Pivo zhorklo. Neviditeľná ruka zákona ma ťahá za nohu a nálada je v ťahu. To mám dvíhať mobil do polnoci? Ešte aj to mizerné pivo zhorklo.

Nebudem sa hrať na hrdinu. Ak by som aj zostal v krčme, nedovalí sa oddiel kukláčov, aby ma kmasol za vlasy, nasadil putá a odviezol do leopoldovskej väznice. Mať však niekoho nonstop za zadkom tiež nepatrí medzi najlahodnejšie pocity.

Útek z väzenia kvôli búrke

Čaká ma slušne mizerný víkend. Pod bytom mám pivnicu a v nej archív, ktorý občas využívam pri svojej práci. Na dosah domácej stanice som sa pýtal, už keď mi nasadzovali elektronický náramok. „Neviem, aké hrubé máte múry, či vám to zariadenie na kontrolu prítomnosti nevyhodnotí ako bezpečnostný incident,“ pokrčí plecami technik.

Suterén som si odskúšal hneď na druhý deň, bingo, v archíve som našiel nielen hľadaný materiál, ale postrehol som známu skutočnosť – v pivnici je taký neporiadok, že by mi domáce väzenie mohli predĺžiť o mesiac. Po návrate domov som brnkol na dispečing, či Veľký brat moju maličkosť nestratil spod kontroly. Jediný raz sa poteším, keď odpoveď znie nie.

Časť víkendu teda trávim upratovaním pivnice. Púšťam sa aj do upratovania bytu. Pri utieraní prachu premiestňujem domácu stanicu. Ani to neujde pozornosti dispečingu. Podozrievavo sa ma pýtajú, prečo som manipuloval so zariadením.

Okolo pol ôsmej večer sa u mňa zastaví sused a medzi rečou poznamená, že v Bratislave padajú krúpy. Vyzriem z okna. Nad mestom, v ktorom žijem, sa sunú pochmúrne mraky.

Väzenie, neväzenie, ohlasujem na dispečing, že sa chystám porušiť režim. Mám na starosti prázdny byt mojej príbuznej. Už týždeň sú na ňom pootvárané všetky okná. Prípadnú pohromu si nechcem ani len predstaviť.

Hlas v telefóne mi však oznamuje, že musí čosi preveriť. Netrpezlivo prešľapujem z nohy na nohu. O pár minút sa dozvedám: „Ak opustíte byt, nahlásime to mediačnému a probačnému pracovníkovi.“ Ten je akýmsi tútorom dohliadajúcim na správanie odsúdeného.

Aj tak idem. Auto si zobrala manželka na chatu. Kráčam cez sídlisko a modlím sa, aby som bol rýchlejší ako blesky búrky. Naspäť domov sa vraciam v sprievode prvých kvapiek dažďa. Na operačnom stredisku na mňa kašlú.

Neviditeľná ruka zákona si však na mňa počká. V nedeľu sa ozve úradníčka z okresného súdu. Mám podať zdôvodnenie. Tak vysvetľujem. Tentoraz mi to prešlo. Ako poľahčujúcu okolnosť mám, že som porušenie režimu oznámil vopred. Zostáva mi špekulovať, ako by to dopadlo v realite.

Konečne deň D

Zvyšok môjho trestu už sekám dobrotu. Pracovný týždeň má pre človeka s ortieľom domáceho väzenie oproti víkendu jednoznačné výhody. Prvá – deň utečie ako voda, druhá – na rozdiel od víkendu môžem využiť time-out.

Sprvu som frflal na tropické počasie a uvažoval, že by mi ministerstvo alebo zamestnávateľ mohli zakúpiť do panelákovej vyhne klimatizáciu, ale tento nápad by sa pravdepodobne neujal. Prípadne navrhnúť testovanie elektronických náramkov pri teplotách pod nula stupňov Celzia, keď sa človeku nechce ani len vystrčiť nos z vykúreného domova.

Posledné dni svojich výbehov za slobodou maximálne skracujem kvôli vytrvalému dažďu, až konečne nastáva deň D. Na ministerstve spravodlivosti ma vyslobodzujú z objatia elektronického náramku. Pri vyhodnocovaní môjho testovania sa dozvedám, že som spôsobil päť bezpečnostných incidentov. „Ak by to bolo v skutočnosti, už pri druhom by ste išli sedieť,“ uvádza na presnú mieru hovorkyňa ministerstva spravodlivosti Alexandra Donevová.

Uvedomujem si to. Bola to len hra. Určite by som ju nebral tak s nadhľadom, keby sa nebodaj premenila na skutočnosť. Môžem si už slobodne pobehovať a ísť hocikedy hocikam. Veľký brat ma už nesleduje a ja pevne verím, že elektronický náramok sa už do mojej nohy nezahryzne. Poučenie: občania, dodržiavať zákony sa občas oplatí.