Ovocinár Jozef Figur nás víta popoludní pred svojím sadom v Červenokamenskej doline. Naša idylická predstava o ovocnom stromoradí za plotom sa rozplynula v momente, keď sme začali prudko stúpať a nevideli sme na vrch kopca. Sad Jozefa Figuru nie je tradičný, ale o to bohatší. Pestuje viac než 75 odrôd ovocných stromov – jablone, hrušky, slivky i orechy.
„Tu mám zaštepený hloh s hruškou,“ ukazuje na jeden krík. Svoje ovocné experimenty si poctivo označuje štítkami a do zošita píše, akú odrodu zaštepil. Jedna odroda jablka, na ktorú je obzvlášť hrdý, je hontianska končiarka – tradičná slovenská odroda z Hontu. Na ošetrenie stromov nepoužíva žiadne postreky a úrodu berie takú, aká v tom roku je, hoci ju občas napadnú vošky či húsenice. Sad je rodinným dedičstvom a podľa slov Figuru mu starostlivosť oň dáva pocit užitočnosti aj na dôchodku.
Opodstatnenosť starých odrôd
K Bielym Karpatom neodmysliteľne patria staré sady a v nich aj staré sorty – najmä jabĺk, sliviek a hrušiek. Postupne sa však vytrácajú a pestovatelia ich nahrádzajú modernejšími odrodami. No zachovať ich je dôležité pre ich genofond a špecifické vlastnosti. Jednou z nich je aj odolnosť voči viacerým škodcom a ochoreniam.
„Šarka (vírusové ochorenie) dlhodobo ohrozuje slivky a trnky. Tu v kraji bežne pestované durancie (odroda slivky, pozn. autorky) sú voči nej tolerantné, čiže ju dokážu prežiť. Napríklad predtým rozšírená a obľúbená slivka domáca si s ňou nevie poradiť. Práve preto je dobré, aby sme nemali len tých pár odrôd, ktoré je možné dostať v obchode, ale potrebujeme i tie staré, aby sme mali s čím krížiť,“ hovorí Radim Machů, programový pracovník Centra Veronica v Hostětíne.
Pôvodné odrody jabĺk mali špecifické využitie. Jedny boli vhodné na štrúdľu a druhé zase na nakladanie kapusty. „Veľmi málo ľudí už dnes niečo chová alebo pestuje. Ak takéto stromy na pozemku majú, nevidia v nich perspektívu, ale skôr nostalgiu. A úrodu z nich spracujú väčšinou do formy destilátov. Samozrejme, nie je to zlé, ale nemal by to byť jediný výrobok, pretože tie desiatky až stovky sort tu nerástli preto, aby sa z nich robila jedna pálenka,“ poznamenáva Drahomír Stano, ktorý pracoval na projekte Bielokarpatský ovocný poklad.
Umenie pálenia
Práve pálenie ovocia je v oblasti Bielych Karpát veľmi populárne a dobrú slivovicu netreba dlho predstavovať. V obci Lednica nás hneď víta nápis „Lednická pestovateľská pálenica – dobrému gazdovi pomocnica“. História pálenky tu siaha až do začiatku 19. storočia. Teraz je v obci pomerne ticho, pretože sezóna pálenia začína až v októbri a trvá do júna, ak je dobrá sezóna. Využívajú ju nielen Ledničania, ale aj obyvatelia okolitých obcí. Podmienkou je však minimálne tristo kíl úrody.
„Nie je umenie vypáliť, ale vypáliť dobre,“ hovorí nám s úsmevom starosta Lednice Kamil Karas. Legálne je však páliť len na súkromné účely, predávať destilát je zakázané. „Na jednu domácnosť je to 43 litrov čistého alkoholu,“ dodáva. Aj keď táto činnosť neprináša do obecného rozpočtu veľké zisky, občania si vraj pochvaľujú ľudský prístup a možnosť nahliadnuť na celý proces. Ten podlieha pravidelným prísnym návštevám colníkov a odberom vzoriek.
Z Lednice až na kráľovský dvor
Ďalšími a pomerne tradičnými možnosťami spracovania úrody je výroba muštov a sušenie ovocia. Sušiareň v Lednici vyvážala v minulosti svoje výrobky na kráľovský dvor vo Viedni. Tá v Hostětíne zas víta návštevníkov tabuľou, na ktorej sa píše: „Spoločné preberanie ovocia v sušiarni bolo príjemnou jesennou aktivitou. Sušené jablká, hrušky, trnky sa predávali aj kupcom zo susedných miest, ktorí ich vyvážali aj do zahraničia.“ O pár krokov ďalej sa z jabĺk vyrábajú mušty. Pred vstupom stojí „Moštárna Hostětín“ a vnútri už počuť štrngajúce naplnené fľaše pripravené na odber. Za hodinu dokážu spracovať tri tony jabĺk, z ktorých získajú až 70 percent šťavy. Tie miešajú s aróniou, rakytníkom, zázvorom či matchou.
Podnikov, kde v súčastnosti ovocie spracuvávajú tradičnou formou je veľmi málo.
„Stále je to len na lokálnej úrovni a tieto podniky sa dajú spočítať na prstoch dvoch rúk. To spracovanie ovocia je často nevyhnutné, ale tie spôsoby sú len základné. Niekedy ich ľudia poznali viac, vedeli sa s tým ešte vyhrať, čo dnes chýba. Navyše, každá ľudská práca je veľmi drahá, ak tých ľudí vôbec nájdeme. Ale ľudí, ktorí sú ochotní manuálne pracovať, je na Slovensku veľmi málo,“ vysvetľuje Stano. Ďalšou prekážkou, podľa neho môže byť legislatíva, v ktorej sú požiadavky na hygienu a priestory často prehnané – ovocinárov to môže odradiť. Predaj výrobkov je nemenej komplikovaný, neplatí to však pre vlastnú spotrebu či darovanie výrobkov susedom.
Snaha o zachovanie tradícií
Na zachovaní tradície ovocinárstva v tomto regióne sa podieľa viacero organizácií, či už slovenských alebo moravských. Jednou z nich je občianske združenie GenoFond, ktoré udržiava povedomie o tradičných sortách a ukazuje ľuďom, akými všetkými tradičnými spôsobmi sa dá ovocie spracovať. Ideálny scenár je, ak sa stretnú vhodné podmienky – pestovanie a odber ovocia, ľudia ochotní pracovať a odberatelia týchto produktov. „Ak sa tieto jednotlivé subjekty prepoja, tak je tu veľmi silný základ na to, aby sme mohli povedať, že Biele Karpaty sú kraj ovocia,“ uzatvára Stano.
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov na Katedre žurnalistiky FiF UK.
Reportáž vznikla v rámci projektu OBJEKTív 21 na Bielokarpatskej misii Mladých reportérov pre životné prostredie. Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
